Z odkazu Cyrila a Metoda


„Vy ste svetlo sveta. Mesto, ktoré leží na vrchu, sa nedá ukryť. Ani lampu nezažíhajú a nestavajú pod nádobu, ale na svietnik, aby svietila všetkým v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach! Nemyslíte si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov. Neprišiel som zrušiť, ale naplniť. Amen, vravím vám: Pokiaľ nepominie nebo a zem, nepominie ani jediné písmenko, ani jediná čiarka zo zákona, kým sa všetko nestane. Kto by teda zrušil čo len jedno z týchto najmenších prikázaní a učil by tak ľudí, bude označený za najmenšieho v nebeskom kráľovstve. Kto ich však bude zachovávať a učiť, bude označený za veľkého v nebeskom kráľovstve“ (Mt 5, 14-19).

Drahí bratia a sestry,
keď sa svätý Rastislav listom obrátil na byzantského cisára Michala s prosbou o pomoc, napísal v ňom: „Naši ľudia odvrhli pohanstvo a rozhodli sa, že chcú žiť podľa kresťanských zákonov. No nemáme takého učiteľa, ktorý by nás pravej kresťanskej viere naučil... Pošli nám preto pane takého biskupa a učiteľa, lebo od vás na všetky strany dobrý zákon vychádza“. Uvedené slová svedčia o tom, odkiaľ, a za akým účelom svätí bratia a slovanský vierozvestcovia Cyril a Metod prišli na územie našich predkov. No nie som si celkom istý, či všetci vieme, aké svetlo, o ktorom sa zmieňuje evanjeliový citát priniesli, a aký zákon, či odkaz tu zanechali. Som presvedčený, že svoju misiu mohli začať aj vysvetľovaním toho odkiaľ sa vlastne kresťanstvo vzalo, v čom spočíva podstata kresťanstva, aké sú pravé zákony života v kresťanstve, aký je význam kresťanstva v živote spoločnosti a podobne.

Teda, v čom vlastne spočíva podstata kresťanstva? Dôležitým aspektom, ktorý tvorí podstatu kresťanstva je správny duchovný stav človeka. Kresťanstvo ponúka to, čo ho principiálne odlišuje od učenia ostaných náboženstiev.

Prvé, čo je vlastné iba kresťanstvu a iným náboženstvám nie, je tvrdenie, že Boh je láska. V iných náboženstvách to najvyššie, čo ich náboženské poznanie v prirodzenom poriadku dosiahlo je predstava o Bohu, ako o spravodlivom a milosrdnom sudcovi. Kresťanstvo hovorí o niečom inom. Hovorí, že Boh je láska a len láska. Boh nepodlieha žiadnym citom, ako hnevu, utrpeniu, trestu, pomste a podobne. Ctihodný Anton Veľký hovorí: „Boh je blahý, bez vášni a stále rovnaký. Ak niekto, považuje za pravdivé to, že Boh sa mení, nič nechápe. Ak niekto tvrdí, že Boh sa raduje z dobrých, zlých odvrhuje, na hriešnikov sa hnevá, no keď sa kajajú je k ním milostivý, tak na toto je potrebné povedať, že Boh sa neraduje a ani nehnevá, lebo radosť a hnev sú vášne. Je nehoráznosťou myslieť si, že Bohu je lepšie alebo horšie podľa skutkov človeka. Boh je blahý a iba blaho tvorí. Nikomu neškodí, a stále je rovnaký. To len my, keď sme dobrí, vstupujeme do spoločenstva s Bohom pretože sa s Ním zhodujeme, ale keď sme zlí odlučujeme sa od Boha kvôli nezhode s Ním. Žijúc cnostne sme Božími, ale konajúc zlo sa od Neho odvrhujeme. A znamená to nie to, že On sa na nás hneval, ale to, že naše hriechy Bohu neumožňovali v nás pôsobiť, lebo nás zjednocovali s mučiteľmi démonmi. Ak potom modlitbami a dobročinnosťou získame rozhrešenie z hriechov, tak to neznamená to, že sme Bohu polichotili alebo sme Ho zmenili, ale že prostredníctvom takýchto skutkov a nášho obrátenia sa, Boh v nás uzdravil existujúce zlo, a opäť sme sa stali spôsobilými prijímať Božie blaho. Svätý Ján Zlatoústy povedal: „Keď počuješ slová „zlosť“ a „hnev“ vo vzťahu k Bohu, necháp pod nimi nič ľudské. Sú to slová zhovievavosti. Božstvu je všetko podobné cudzie. Tieto slová sa hovoria iba preto, aby bol predmet priblížený menej chápavým ľuďom“. Takýchto citátov je veľmi veľa. Všetky však hovoria o tom, o čom napísal apoštol Jakub: „Nech nikto nehovorí: Boh ma pokúša, pretože Boha nemožno pokúšať na zlé, a ani On sám nikoho nepokúša. Každý je pokúšaný tým, že ho vlastná žiadostivosť zachvacuje a zvádza“ (Jak 1, 13-14). 

Druhá osobitosť kresťanstva sa týka duchovného života človeka. Kresťanstvo je zamerané na uzdravenie duše. Plnenie prikázaní, človeka nečiní divotvorcom, ani prorokom, ani učiteľom, ani hodným akýchkoľvek odmien, darov, ani nadprirodzených vlastností, čo v ostatných náboženstvách je najhlavnejším cieľom „plnenia“ prikázaní. Kresťanská cesta človeka vedie k niečomu absolútne inému. Vedie ho k tomu, aby videl hlbokú skazenosť ľudskej prirodzenosti, kvôli uzdraveniu ktorej sa vtelil Boh Slovo a bez poznania ktorej v princípe nie je spôsobilý ani k správnemu duchovnému životu, ani k prijatiu Krista Spasiteľa. V ľudskom vedomí neustále prebieha zápas medzi starým a novým človekom. Akého Boha si človek vyberie? Boha Krista, či boha antikrista? Prvý Boh nás môže zachrániť a uzdraviť, dáva nám možnosť stáť sa skutočnými Božími synmi v jednote s vteleným Synom Slovom. Druhý mi lživo na okamih sľubuje všetko pozemské blaho. Čo si vyberieme?
Čo dodať na záver. Snáď len to, že verím, že toto je jedným z mnohých, skutočných a pravých odkazov svätých bratov.
Autor: Marek Ignacik - Dátum: 19.07.2012

Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu