MOSR
Ministerstvo obrany Slovenskej republiky
Kutuzovova 8
832 47 Bratislava

www.mosr.sk
tlacove@mod.gov.sk

Teologické zamyslenie


Drahí bratia a sestry, milí kolegovia:

     Srbský svätec o. Justín Popovič, k prečítanému evanjeliu (Lk 20 9-19) napísal, že za vinicu, ktorú nasadil Boh, môžeme považovať celý svet. Boh nás postavil do tejto vinice za vinohradníkov, za pracovníkov, ktorí by si mali uvedomovať veľkosť svojho postavenia i hodnotu od Boha prevzatej vinice.
     Avšak ľudstvo sa zachovalo voči Bohu i voči tejto vinici, ako by to bol výsledok ich práce, ich dielo. Odmieta závislosť na Bohu ako svojom Stvoriteľovi a všetko pripisuje len sebe. Aký však bude koniec toho? Božia vinica nezanikne – bude nové nebo a nová zem, Boh si svoje vezme späť a vinohradníkov odovzdá prísnemu súdu. Boh Otec ustanovil svojho Syna ako základ kozmu a všetkého v ňom. Každé stvorenie dostalo od Neho svoje logické (doslova: logosné) jadro, a preto má zmysel.
     Keď sa toto popiera, popiera sa jediná a skutočná logika vesmíru ako celku, ale aj každej veci osobitne. Bez toho stvorený svet stráca akýkoľvek zmysel. Preto Boh poslal svojho Syna svetu za Spasiteľa, aby mu bol „uholným Kameňom“, aby ho obnovil, aby ho vyslobodil z moci zla a smrti.
     Ako hovorí apoštol Pavol v liste Rimanom, ľudia sa mohli dozvedieť všetko potrebné o Bohu z Jeho diel, v ktorých zjavoval sám seba, svoju večnú moc a božskosť. Každému človeku je daná možnosť poznávania Boha. Človek poznáva Boha predovšetkým na základe pozorovania okolitého sveta, jeho harmónie, krásy, účelnosti a zmyslu. Všetko to vedie človeka k záveru, že svet je dielom veľkého Majstra. Na túto možnosť upozornil ešte staroveký filozof Aristoteles. A preto sv. Bazil Veľký hovorí, že kto neprichádza k poznaniu Boha na základe vyššie uvedených skutočností, ten teda nevidí nič.
     Človek podľa ctih. Antona Veľkého, je stvorený na to, aby poznával všetko stvorenie Božie a poznávajúc ho, poznával aj samotného Boha a oslavoval Ho ako Stvoriteľa. Pokiaľ sme takými, akými nás stvoril Boh, potom sa nachádzame v stave cnosti, pokiaľ sa oddáme zlým veciam, stávame sa zlými, teda takými, akými nemáme byť a akými nás nechcel Boh mať. Preto v srdci človeka je dobro ako čosi prirodzené, človeku vlastné, vlastné jeho duši a podstate, ale zlo je tu ako neprirodzené a cudzie.
     Sväté Písmo svedčí, že človek bol stvorený na Boží obraz, bolo mu hneď pri jeho stvorení povedané, aby panoval nad morskými rybami, nad nebeským vtáctvom, a nad každým živočíchom, čo sa hýbe na zemi. Zmena postavenia človeka z pána na sluhu je v rozpore s týmto Božím predurčením človeka.
     Musíme si uvedomiť fakt, že človek bol stvorený ako posledný. A dôvodom toho, že bol stvorený ako posledný je to, aby ako Bohu podobná bytosť, schopná prebývať v osobnom vzťahu s Bohom, aj celé stvorenie priviedol do spoločenstva s Bohom. Iba to zabezpečuje, aby stvorenie nebolo odsúdené na zánik, na smrť, ale aby žilo.
     Človekom sa završuje všetko stvorenie, bez neho je stvorenie odsúdené na smrť. Túto pravdu ešte v štvrtom storočí zdôraznil sv. Atanáz Alexandrijský, aby tým upozornil na fakt, že vtelenie Slova nebola náhoda, ale prostriedok spásy sveta a človeka, lebo len tak sa svet zbaví osudu nebytia.
     Žiadna iná živá bytosť okrem človeka nedisponuje možnosťou a schopnosťou prekonať hranice materiálneho sveta a zjednotiť sa so svojím stvoriteľom – Bohom. Hoci anjeli sú na tom po duchovnej stránke na vyššom stupni bytia, pre nedostatok tela nie sú s materiálnym svetom v takej jednote, v akej je s ním človek. Preto máme účasť aj na smrti, ktorej je podrobené všetko živé, a okusujeme ju na vlastnom tele.
     Preto prostredníctvom anjela svet nemôže vstupovať do spoločenstva s Bohom. Človek je Bohom predurčený k tomu, aby práve v ňom bolo prekonané nebytie i smrť. Preto aj keď došlo k pádu človeka a jeho dôsledkom bola smrť, bolo možné tento pád zvrátiť a na báze slobody dosiahnuť obnovu i spásu človeka a v ňom aj záchranu stvorenia, ktoré bolo podrobené smrti nedobrovoľne.
     Vzťah človeka ku stvoreniu je závislý na jeho živom vzťahu k Bohu. Čím je tento vzťah človeka k Bohu dokonalejší, na vyššom stupni, tým je dokonalejší vzťah človeka k stvoreniu.
    Človek má dominantné miesto v stvorení, je „korunou tvorstva“ a je povolaný pracovať a starať sa o celé Božie stvorenie. Môže však, ak chce, ignorovať ho a devastovať. Je zreteľné, že stvorenie je bezprostredne spojené s človekom a je od neho priame závislé. Pád človeka bol i jeho pádom a obnovenie človeka bude aj jeho obnovením. Demonštrácia zvrchovanej moci človeka nad stvorením ľahko spôsobuje tragické omyly, ako tie, ktoré viedli k súčasnej ekologickej kríze.
     My však máme k dispozícii základ pre uchovanie tohto poriadku predovšetkým v zjavenej pravde Božieho slova. Vo Svätom Písme nachádzame viaceré miesta, kde celé stvorenstvo svojim prirodzeným dobrom, svojou krásnou a zmysluplnosťou pre úžitok všetkých oslavuje svojho Stvoriteľa: „Velebte Pána všetky rastliny na zemi, velebte Pána veľryby a všetko čo sa hýbe vo vodách, velebte Pána všetky nebeské vtáky, velebte Pána všetka zver a dobytok, velebte Pána synovia človeka… (Dan 3, 57-88)“
     Podobný oslavný tón na Boha Stvoriteľa sa nesie v celom 104. žalme a v 8. žalme ešte zdôrazňuje veľkosť človeka, ktorý má za stvorenstvo niesť svoju zodpovednosť, keď „ho ustanovil za vládcu nad dielami tvojich rúk.“ Lenže „vládca“ neznamená byť tyranom, despotom a absolútnou mocou nad všetkým, ale predovšetkým múdrym správcom.
     Všetky súčasné problémy, ktoré sužujú človeka v rôznych sférach jeho života, majú jedného spoločného menovateľa: duchovný život človeka. Človek, koruna stvoreného sveta – kráľ, kňaz a prorok, má v sebe a sebou prinášať Bohu celý svet. Človek je bytosť spoločenská, teda aj spoločensky zodpovedná.
     Človek, ktorý nemá lásku, nevidí nič Božie v sebe, ani v prírode a nedokáže vidieť Bohu podobné bytosti ani v iných ľuďoch. Človek bez lásky je duchovne slepý a nedokáže vidieť Boha tak, ako slepec nemôže vidieť slnko. Ekologické problémy nesú antropologický charakter, pretože vznikli človekom, a nie prírodou. Príroda sa pretvára a „umiera“ nie kvôli sebe, ale pod vplyvom človeka. Jeho duchovný stav zohráva rozhodujúcu úlohu, lebo sa prejavuje na okolitej prírode vo vonkajšom pôsobení na ňu, ale aj neprítomnosťou takéhoto pôsobenia.
     V správnom postoji k prírode sa realizuje Božie prikázanie o láske k človeku a v ňom i k celému stvorenstvu. Človek je súhrnom stvoreného sveta a svätí otcovia ho správne nazývajú mikrokozmom v makrokozme, a preto je s týmto svetom neoddeliteľne spojený.
     Úlohou človeka pri riešení ekologickej otázky je obnoviť svoje  vnútro, vykročiť na cestu s Christom a prijať Ho do seba. To znamená, že človek musí do svojho stredu, na vrchol svojho rebríčka hodnôt postaviť Christa, Christove hodnoty, namiesto svojho ega.
     Ak máme  v sebe Christov život, nedokážeme znevažovať prírodu, degradovať svet iba na akýsi „sklad surovín“, ktorým môžu ľudia slobodne disponovať. Ak máme v sebe Christovu lásku, nikdy nezneuctíme svätosť zeme, ale zachováme si úctu k zemi. Našim obnovením sa tak obnovuje aj celá príroda.

     A preto u nášho Stvoriteľa vyprosujeme:
Bože a Pane mocností, Tvorca celého sveta, pre milosrdenstvo tvojej nenapodobiteľnej veľkodušnosti si zoslal svojho jednorodeného Syna, nášho Pána Ježiša Krista, aby zachránil náš rod. Úctyhodným Krížom si roztrhal dlžobný úpis našich hriechov, a tak si zvíťazil nad kniežatstvami a mocnosťami temnoty. Ty sám, Vládca, milujúci človeka, prijmi aj tieto ďakovné a prosebné modlitby nás hriešnych, osloboď nás od každého zhubného a temného prehrešenia a od všetkých viditeľných i neviditeľných nepriateľov, ktorí sa nám usilujú ublížiť. Prikovaj naše telá k bázni pred tebou a neodkloň naše srdcia k zlým slovám alebo myšlienkam, ale tvojou láskou zraň naše duše. Nech k tebe ustavične vzhliadame a nech nás vedie tvoje svetlo, aby sme pozerali na teba, neprístupné a večné svetlo a vzdávali tak neprestajnú chválu a vďaku tebe, Otcovi, ktorý nemá počiatku, spolu s tvojím jednorodeným Synom i s tvojím presvätým, dobrým a životodarným Duchom, teraz i vždycky i na veky vekov.

         Amen!
Autor: Vladimír Varga - Dátum: 07.03.2013