Slovo k blížiacemu sa pôstu


            V týchto pred pôstom prípravných dňoch budeme počuť aj slová o poslednom súde (Mt 25, 31-46). Čo je vážne na tomto súde? Naozaj je to ten trest, ktorý nás môže postihnúť? Nie! V určitom zmysle trest zľahčuje ťažobu nášho hriechu. Potrestaný pociťuje, že trestom splatil svoju vinu a teraz je slobodný. Vážne na tomto súde je to, že budeme stáť pred živým Bohom, a kedy už bude neskoro, aby sme zmenili svoj život pri zistení, že sme ho prežili daromne, pusto a bezvýznamne. Celý zmysel nášho života spočíva v tom, aby sme milovali živo, aktívne, nie sentimentálne a pudovo, ale skutkami. Ako povedal Spasiteľ: „...ten, kto miluje položí aj svoj život za tých, ktorí tú lásku potrebujú, nie za tých, ktorí sú mi blízki, ale za tých blížnych, ktorí ma potrebujú... Zrazu zistíme, že sme to všetko obišli. Mohli sme milovať Boha, mohli sme milovať svojich blížnych, mohli sme milovať aj seba čo znamená správať sa k sebe s vážnosťou, vidieť v sebe veľkosť Božieho obrazu, celú veľkosť toho zasľúbenia stať sa účastníkmi Božskej prirodzenosti (2Pet 1, 4). Ale my sme to všetko iba obišli, pretože nám bolo ľahšie vyrastať a nie žiť, ľahšie nám bolo nečinne existovať.

            Aké to bude vtedy stáť pred Christom? Opakujem, že tento súd nespočíva v treste ale v hrôze zo samého seba. Teraz máme čas... Christos hovorí, že súd bude nemilosrdný pre každého kto nepreukázal milosrdenstvo. Zbytočne budeme hovoriť, že milujeme Boha ak nebudeme milovať svojho blížneho, lebo je to klamstvo. A dnes nám hovorí v čom spočíva láska k blížnemu, ktorá sa prenáša aj na Neho. Tá láska spočíva v tom aby sme iných potešovali a slúžili im!

            Rozmýšľajme! Máme pokánie, to jest obrátenie sa zo zeme k nebu, obrátenie sa srdca a mysle, návrat, ktorý závisí od našej vôle a nášho odhodlania. Ctihodný Serafím Sarovský hovoril, že medzi hynúcim hriešnikom a zachraňujúcim sa svätým je rozdiel iba v jednom a to v odhodlaní. Máme niečo také? Sme pripravení odhodlane postupovať?

            Ešte niečo. V poslednú nedeľu pred začatím pôstu je zvykom prosiť o odpustenie. Budeme prosiť o odpustenie a sami budeme odpúšťať. Ale prosiť o odpustenie bez toho, aby sme priniesli plody pokánia je bezvýznamne. Zostať takými akými sme dnes a prosiť o odpustenie za to, akými sme boli včera nemá zmysel! Musíme porozmýšľať o svojom živote, v čom sme vinní pred každým jednotlivcom, riešiť to a meniť to, a prosiť o odpustenie nie preto, aby sme cítili oslobodenie z predchádzajúceho, ale preto, aby sme sa chytili nového, začali žiť nanovo v novom vzťahu s tými ľuďmi, ktorých sme ponižovali, urážali, duchovne či hocako inak ochudobňovali.

            Keď budeme odpúšťať, robme to zodpovedne. Poďme a porozmýšľajme o svojom živote, položme si otázku, čo by sa stalo, keby sme sa dnes mali postaviť pred samotného Boha a zbadali by sme, že sme žili pusto, bezvýznamne a zbytočne. Čo by sa stalo, keby sme teraz stáli pred Bohom v takejto pustote, pozerali sa okolo seba a videli, že naša záchrana (spása) závisí od tých, ktorí sú pripravení nám odpustiť a od toho či sme pripravení odpustiť aj my – a že práve teraz ani oni ani my nie sme na to pripravení. 

            Porozmýšľajme, pretože toto nie je záležitosťou kázne ani Evanjeliového čítania. Toto je záležitosť života a smrti. Vyberme si teda cestu života! Amen!

 

pplk. Mgr. Marek Ignacik, PhD, duchovný EPS z Pravoslávnej cirkvi.

 

Autor: Marek Ignacík duchovný EPS z Pravoslávnej cirkvi - Dátum: 22.02.2009

Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu