Publikovaný "rozhovor" v Cirkevných listoch - mesačníku slovenských evanjelikov a.v. s vojenským duchovným por. Viktorom Sabom


01. Brat Viktor, povedz nám niečo o sebe. A taktiež o dôvodoch, ktoré Ťa viedli ako evanjelického farára, k práci vo vojenskej duchovnej službe?


V prvom rade som rád a je to pre mňa pocta byť oslovený a rozprávať o službe kňaza v Ozbrojených silách Slovenskej Republiky/ďalej len OS SR/ v periodiku Cirkevné listy. Veľmi si vážim aj Vašu prácu a CL odoberáme aj na našu Akadémiu ozbrojených síl. Takže o „Vás“ vieme. Ordinovaný za kňaza som bol v roku 2002. S manželkou Marcelkou tiež evanjelickou farárkou sme začali pôsobiť po mojej ordinácii v Cirkevnom zbore vo Východnej. Tam som absolvoval aj kaplánsku službu a slúžil som tam aj ako námestný farár. Som šťastne ženatý a Pán Boh nám požehnal, zatiaľ v manželstve dve deti. Syna Simeona a dcéru Sofiu. Od septembra 2006 som išiel slúžiť do OS SR. V OS SR pôsobím ako evanjelický a. v. farár už tretí rok. Prvý rok som absolvoval vojenský 6 mesačný výcvik. Mojím prvým miestom sa stala Poddôstojnícka akadémia v Martine. Potom som bol od augusta 2007 premiestnený na vysokú vojenskú školu do Akadémie ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika v Liptovskom Mikuláši.
Dôvod ísť do tejto služby je jednoducho povedané cítim tu svoje vocatio interna. Ako som zmaturoval nešiel som hneď na Bohosloveckú fakultu ale bol som jeden rok na Základnej vojenskej službe v Martine. Tam ma už vtedy lanárili do vznikajúceho špeciálneho vojenského útvaru vtedy nazývaného UNPROFOR. Mal som k tomu dobré fyzické výsledky. No ja som už pred vojenčinou rozmýšľal ísť za kňaza a moje povolanie od Pána Boha prišlo už „neskoro“ po maturite keď som musel ísť na ZVS. A vojenčina bola taká skúška viery a povolania stať sa kňazom. Počas štúdia na fakulte sme mali ako teológovia aj ročníkové stretnutie v Svätom Jure a tam Tomáš Semko rozprával osobne aj so mnou a informoval nás o tejto službe. Potom som sa stretával už počas pôsobenia v zbore vo Východnej s mnohými profesionálnymi vojakmi /ďalej len PrV/, zhodou okolností mojimi cirkevníkmi a vždy mi rozprávali, že katolíci majú na akadémii farára a my nie. Dokonca katolícky farár, ktorý je teraz môj kolega povedal aby sme my evanjelici niečo robili a pýtali si sem farára. Študenti, vojaci a zamestnanci. Spolu 1.500 zamestnancov. Mali sme tu aj olympiádu SEM – u. To však ešte nebolo to rozhodné. To prišlo, presne to viem 5. januára 2006. Pred tým som sa za to aj modlil a rozmýšľal o tom. Ale v ten deň som cítil Božie volanie a výzvu. Išiel som za Marcelkou do kuchyne a spýtal som sa čo ty na to. Ona povedala choď. Tak som videl, že Pán Boh si povoláva aj mňa a dáva pochopenie aj mojej rodine pre túto službu. A ešte snáď poviem, že môj konfirmačný text z roku 1991 je z 1. Tim 6,12. „Bojuj dobrý boj viery....


02. Myslím, že každý vojenský duchovný musí mať zodpovedanú otázku, ako je zlučiteľná funkcia vojaka, ktorý má v popise práce, učiť sa zabíjať a evanjelického duchovného. Aká je tvoja odpoveď?

V prvom rade chcem povedať, že vojak sa neučí zabíjať ale obraňovať, chrániť a zabezpečovať pokoj a mier. Patríme predsa pod Ministerstvo obrany a nie „zabíjania.“ A teda aj ministerstvo je v prvom rade povinné slúžiť občanom a ochraňovať ich život a bezpečie samozrejme najprv v našej krajine a chrániť si jeho územnú celistvosť a suverenitu ale potom aj za hranicami územia . Každý PrV má svoju funkciu a číslo vojenskej odbornosti ,ČVO. Podľa toho má aj náplň práce a služobných povinností. Ako kňaz a aj vojak však vidím funkciu vojaka spojenú so zbraňou hlavne brániť a chrániť ľudský život. Pokoj a mier vo svete. Ľudia majú aj iné zbrane na zabíjanie a nemusia byť vojaci. Niekedy to môže byť slovo, psychický tlak, vydieranie, závisť, atď. Ja chránim ľudský život ako dar od Pána Boha. Dokonca vyšlo nariadenie ministra obrany, že kňazi v OS SR nemajú pridelenú zbraň. Ale predstavte si situáciu, že ste v takom Afganistane na misii idete v kolóne áut alebo v Kosove zabávate deti rodičom ktorým prehľadávajú a kontrolujú byt. Zbraň aj keď pre mňa je to v prvom rade Božie slovo v tej kritickej spomínanej chvíli chráni nielen mňa ale aj ostatných mojich kolegov. S touto otázkou som s pokojom v srdci vyrovnaný veď zbraň som už nedržal skoro dva roky.


03. Vieme, že od roku 1948 neexistovala dlhé desaťročia vojenská duchovná služba. Bola obnovená až po páde komunizmu. Predpokladám, že väčšina našich čitateľov netuší aká je vaša organizačná štruktúra, čo máte v popise práce a čo vlastne armáda od Vás duchovných v uniforme očakáva? Čo teda robíte? Koľko Vás je? A aké je Vaše zaradenie v OS SR? (Ozbrojených silách Slovenskej republiky)

Duchovná služba bola pekne rozbehnutá do roku 1948. Obnovená bola neskôr po páde komunizmu na podnet nášho pána profesora Igora Kišša. Nie sme evanjelická služba ale patríme do Ekumenickej pastoračnej služby. Táto na návrh príslušnej najvyššej cirkevnej autority v našom prípade zbor biskupov, nám dáva odporučenie do tejto služby. Je podpísaná zmluva medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami. Teda všetky zúčastnené cirkvi a náboženské spoločnosti v ERC podpísali túto zmluvu. Podľa počtu členov na Slovensku hlásiacich sa ku príslušnej cirkvi potom vzorcom prideľujú miesta duchovným. Vo svete to funguje na báze, že evanjelici majú svoju vlastnú službu, úrad a štruktúru u nás je to však inak. Dokonca my patríme pod spoločný úrad s presným názvom Ústredie ekumenickej pastoračnej služby v Ozbrojených silách a Ozbrojených zboroch Slovenskej republiky. Teda na margo vo vojsku máme aj pravoslávneho kňaza pôsobiaceho vo Zvolene a v justičnej a väzenskej stráži máme miesta obsadené duchovnými z Apoštolskej cirkvi, Starokatolíckej cirkvi a Cirkvi Československej husitskej. Na čele je generálny duchovný teraz plk. Mgr. Ing. Jaroslav Balocký. On zastrešuje službu vo vojsku v polícii u hasičov, záchrannej služby a vo väzení. Toho času máme v OS SR 8 miest. Toho času máme obsadené miesta v Bratislave generálnym duchovným, v Liptovskom Mikuláši, Martine a vo Zvolene.
V súčasnosti OS SR vítajú našu službu. Sme u vojakov viac akceptovaní ako napríklad psychológovia. Ja napríklad aj prednášam religionistiku , teda mám náboženstvo máme tu na akadémii mládežnícku hudobnú skupinku, pravidelne slúžim v utorky Služby Božie, krstíme, konfirmujeme, sobášime, pochovávame, inak to bola moja prvá kazuália po ôsmich dňoch pôsobenia v akadémii lebo som mal hneď pohreb. Naša práca spočíva hlavne vo veľa osobných rozhovoroch s ľuďmi. Je to vlastne misijná služba. Hľadanie zblúdilých, teda tých ktorí pretrhli kontakt s cirkvou, alebo ho nikdy nemali, je to typická vnútorná misia. Keďže sme všetci pôsobili v zboroch vieme to porovnať. Keď v zbore mi na Služby Božie ľudia prišli tu musím ísť najprv za nimi ja aby som niekoho na Službách mal. Som rád, že ľudia túto službu aj prijímajú. Tohto roku som mal už troch dospelých konfirmandov, jeden prestup do cirkvi, požehnanie manželstva a dva krsty detí. Vďaka Pánu Bohu. Možno toho počtu nie je až tak veľa ale ako ja hovorím ovocia je menej ale o to sladšie. Mňa osobne veľmi napĺňajú rozhovory s dospelými ľuďmi ktorých pripravujem na krst dospelého. To sú pre mňa úžasné chvíle. Som však aj toho názoru, že farár tak isto ako v OS SR alebo aj v zbore má vždy toľko roboty koľko chce urobiť. Každý rok robíme aj biblický tábor. Minulý rok tam bolo 38 detí. Začali sme trochu inou formou ako dovtedy a odsvedčilo sa to. U nás v akadémii sme mali seniorátne stretnutie mužov a tohto roku v rámci východného dištriktu tu budeme mať dištriktuálne dni. Zastávam aj taký názor, že kňazi na konkrétnych miestach musia byť aktívny aj v zbore a aj v senioráte. Ja som rád, že môžem vo Východnej slúžiť po skončení pracovného času v akadémii. Aj ľudia ma vo Východnej ma berú ako druhého farára. Musíme mať aj takýto kontakt s cirkvou. Pre ľudí sme kňazi, priatelia, spoluhráči, spolubojovníci. Niekedy len počúvam, stisnem ruku, niekedy iba hovorím alebo len podám pohár vody. Toto od nás ľudia očakávajú sú takí istí ako v zboroch .



04. Viem, že okrem armády existujú duchovní aj v policajnom a hasičskom zbore. Pri rôznych príležitostiach Vás vidíme spoločne vystupovať. Aké je medzi Vami prepojenie? V čom je práca duchovného v policajnom zbore iná ako v armáde?

Spoločne patríme pod ústredie ako som to už spomínal. Náš odborný nadriadený je teda pre všetkých generálny duchovný. Spoločne mávame odborné zhromaždenia, duchovné cvičenia v pôste a advente. Rozdiel práce sa nedá opísať to by ste sa museli opýtať ich. Nemám odvahu a myslím si ani mandát hodnotiť ich prácu tak isto ako v zbore susedného farára. Rozdiel v tejto službe v čom to ja vidím je ten, že v útvare mám viac naakumulovaných ľudí ako na policajnej stanici. Teda oni viacej cestujú za menšími skupinkami ľudí na obvody a okresy alebo kraje. Ono výsledok vašej práce sa časom ukáže. V akom svetle je to osobne na každom jednom z nás či tu alebo tam. Inak chcem podotknúť, že naše miesta pôsobenia nie sú tam kde máme úrad. Máme „fílie“ iné útvary. Napríklad ja chodievam na Mokraď a do ÚVN do Ružomberka a tak isto aj policajní duchovní.


05. Aby mohla vôbec takáto služba vzniknúť musela dôjsť k dohode medzi cirkvou resp. cirkvami a štátom. Ako dnes vplýva cirkev na Vašu službu? Aké je medzi ozbrojenými silami a cirkvami prepojenie?

Osobne poviem, že za tú krátku chvíľu ako som ja v službe máme dobré vzťahy. Cirkev o nás vie. Myslím si že ten prepojovací most je teraz pevnejší počas vedenia nášho úradu generálnym duchovným ako to bolo pre tým. Predsa by som však privítal aj to aby sme ako ordinovaní v našej ECAV na Slovensku mohli ako vyslaní a poverení kňazi zborom biskupov trebárs pôsobiť aj v seniorátnych presbyterstvách alebo v iných grémiách kde nám to terajší cirkevný zákon a predpisy nepovoľujú. Viem, že to nie je ľahká vec ale aj v tomto musíme hľadať spoločné východisko, čo sa týka cirkevnej legislatívy. Cítim však aj zo strany vedenia cirkvi a máme na to aj dosť osobných skúseností, že spolupráca je veľmi dobrá a napreduje.


06. Sme v Severoatlantickej aliancii, ktorá má chrániť členské krajiny, ktoré vyznávajú hodnoty demokracie, otvorenej spoločnosti a slobody. Naša armáda však bola dlhé desaťročia pripravovaná na vojenský konflikt s alianciou. Ako sa a to hlavne starší dôstojníci za pár rokov preorientovali, že „bojujú“ v opačnom zákope?

Išlo tam hlavne o to a aj dnes je to tak, že je vždy nejaká ideológia, ktorá ovplyvňuje dianie aj v OS SR. Vojsko prichádza tam kde zlyhávajú politické a aj diplomatické rozhovory. Vojaci plnia rozkazy. Myslím si, že vojenská taktika čo sa týka buď útoku alebo obrany sa nezmenila. Dokonca sa niekedy vychádza zo skúseností historických postáv vo vedení boja. Preto nebolo ťažké sa dôstojníkom preorientovať. Okrem farby, zmeny v označení a možno priority cudzieho jazyka.


07. Všetky naše demokratické vlády sa aktívne zapájajú do mierových misii či už aliancie, alebo OSN. Je známe, že služba v týchto misiách je síce dobré zaplatená, ale zároveň každý kto tam ide riskuje život. Podieľajú sa aj vojenskí duchovní na týchto misiách, alebo aspoň na príprave vojakov, ktorí do misií odchádzajú?

Nikomu kto ide do misie nezávidím peniaze. Mám kopec rozhovorov s chlapcami, ktorí strávili tri, štyri dni zakopaní v pieskovom zákope v Iraku alebo v Afganistane. S jednou konzervou a litrom vody. Vzdialení od rodiny a ohrozovaní. A čo sa týka platu, peňazí na rovinu poviem, že naši vojaci plnia niekedy oveľa náročnejšie a nebezpečnejšie úlohy za štvrtinový plat dôstojníka trebárs z USA alebo Veľkej Británie. Toto nie je otázka ekonomiky ale koniec koncov každý môže do OS SR slobodne vstúpiť so všetkými výhodami a rizikami tak ako vojak a aj ako vojenský duchovný.
Do misií chodia aj duchovní. Z našej služby tam zatiaľ nebol nikto z nás. V tomto vidím trošku takú diskrimináciu nášho úradu pred úradom vojenských duchovných z ordinariátu teda katolíkov. Keď ich je teraz myslím okolo 23 a my sme štyria misie by sa mali rozdeliť aspoň tak, že na každú štvrtú alebo piatu ide tam niekto z nás. Vojaci si priam túto službu žiadajú a pýtajú si ju sami. Vďaka Pánu Bohu, že to takto je.


08. Posledné prezidentské voľby v USA ukázali, že Američania nedokázali odpustiť Bushovi, že ich klamal v otázke Iraku. Pred inváziou tvrdil, že Saddám Husajn má zbrane hromadného ničenia, ale táto informácia sa ukázala nepravdivá. Čo myslíš, kam až môže demokratický politik zájsť pri obhajobe boja proti tyranii a terorizmu? Môže riskovať život svojich vojakov aj keď nemá overené informácie?

Žiaľ nie za každou demokraciou je aj úprimnosť pomôcť politickému režimu ale niekedy aj ekonomický záujem. Ísť niekam kde sme nežili a diktovať tam podmienky so zbraňou v ruke asi nie je to správne. Samozrejme, že sa mi nepáčia genocídne čistky vo vlastnom národe ako to bolo aj v prípade Saddáma Husajna alebo aj v neďalekej minulosti. Či môže riskovať životy vojakov.... ťažká odpoveď ak to nie je obeť pre dobro ekonomiky a výhod financií pre jeden národ mocný vojenskou silou tak s týmto osobne nesúhlasím ale ak ide o pokoj a mier a o zmierenie „Izmaela s Izákom“ tak potom asi áno. Pre dobro ľudí, národa. Dnes informácia zohráva veľkú úlohu. Nie je však aj informácia ako informácia. To že niekto má niekde ľudovo povedané nejaké sudy s chemikáliou a ja ich napadnem a uplatním zásadu kolektívneho frontálneho útoku na celý národ tak toto asi nie je správne. Nech sa to rieši konkrétne s podloženými dôkazmi.


09. Podliehaš vojenskému veleniu. Teda musíš poslúchnuť rozkaz svojho veliteľa. Existuje hranica, kde by si povedal, tak tento rozkaz neposlúchnem? Úprimne poviem, že práve obava, že by som mohol dostať rozkaz, ktorý by bol v rozpore s mojim kresťanským presvedčením bol jedným dôvodov prečo som o službe vojenského duchovného neuvažoval.

Dnes máme pekne rozpracovaní Generálnym štábom OS SR aj etický kódex profesionálneho vojaka. Nie je v ňom nič čo by bolo v rozpore s mojim presvedčením. Možno by som tam ešte niektoré veci pridal. Aj vojenská prísaha vychádza z kresťanských zásad. Dokonca niekedy v nej na konci bolo: „Tak nám Pán Boh pomáhaj“. Bolo to pekné. Hranica existuje, vždy ja ako duchovný môžem rozkaz aj neuposlúchnuť. Potrestať a pochváliť ma môže môj veliteľ, teda teraz pán rektor ale to len s povolením generálneho duchovného.


10. Musí byť pre vás evanjelickým duchovných v uniforme veľmi príjemne, že najväčšie osobnosti, ktoré si armáda uctieva sú práve evanjelici. Ako zachovávate pamiatku J.M. Hurbana, a gen. M.R. Štefánika v OS SR?

Sme hrdí, že môžeme nadviazať na dielo týchto osobností, ktorých niekedy propagujú len ako diplomatov, vlastencov, vedcov a astronómov. Ľudia málo vedia o tom, že ich korene sú v Evanjelickej cirkvi a. v. . Že vyrastali na evanjelických farách a duchovný život formoval aj ich život a aj ich životné dielo, ktoré vykonali. Tu vidím aj našu úlohu ich takto preferovať ale hlavne byť pre ľudí tým čím boli oni. Viesť ich podľa Božieho slova na pastvy zelené a k vodám osviežujúcim. Zúčastňujeme sa na spomienkových udalostiach pri rôznych výročiach kde máme aj priestor vystúpiť a niečo povedať. Ja som mal pri pamiatke 90. výročia tragickej smrti generála M. R. Štefánika aj celofakultnú prednášku s ktorou súhlasil aj pán rektor. Boli všetci kňazi z ústredia na Bradle v Brezovej. Ja som hlavne hrdý, že môžem ako evanjelický farár pôsobiť vo vojsku a to na Akadémii ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štrefánika. Je to pre mňa pocta ale zároveň aj zodpovednosť. Viesť budúcich dôstojníkov študentov vysokoškolákov aj v tomto duchu. V duchu kresťanstva a náboženských zásad osobností veď oni raz budú mať pod sebou podriadených a verím, že ich takto budú tiež viesť.


11. Milý Viktor, máš niečo na srdci, čo by si chcel našim čitateľom slovenským evanjelikom ešte povedať? Nech sa páči?

Viem, že o duchovnej službe v OS SR, teda vo vojsku a v polícii či vo väzení sa málo hovorilo aj keď to už funguje 13 rokov. Je to aj naša chyba. Ale teraz keď je nás viacej chceme slúžiť a to na oslavu Pána Ježiša, ktorý nám slúžil. Mňa osobne oslovujú hlboko biblické udalosti na Golgote. Vtedy keď si vojaci lósom určovali čie bude rúcho Pána Ježiša a to len preto lebo Ho nepoznali ako osobného Spasiteľa. Tu je moja, naša úloha priniesť vojakom slovom, príkladom a životom živého Krista. Aby Ho prijali za osobného Spasiteľa. Aby to nemuseli urobiť vo svojom živote neskoro ako stotník teda dnešný kapitán, ktorý až potom neskôr, keď Pán Ježiš zvolal posledné slová na kríži: Ev. Lk. 23,47, Ev. Mk. 15,39, Ev. Mt. 27,54: „oslavoval Boha a povedal: Naozaj tento človek bol spravodlivý“, bol naozaj Syn Boží. Aby aj vo vojsku ten prápor vojakov ktorý sa mu pred smrťou vysmieval a obliekli Ho do šarlátového rúcha a na hlavu Mu dali tŕňovú korunu aby aj naše prápory a útvary neurobili takúto „chybu“ prejsť okolo Krista a nevšimnúť si a neprijať Jeho milosť vykupiteľského diela. Toto si ja prajem a toto ma zatiaľ až do dnes napĺňa a dáva mi to istotu, že som tam kde chce Boh Duch Svätý a Jemu slúžim s darmi, ktoré mi zveril. Vážim si túto milosť a povolanie. Prosím Vás drahí bratia a sestry za modlitby pre našu službu vo vojsku v polícii a vo väzení toto od Vás potrebujeme. Pre Krista v boj zve strážny Vás, nás všetkých Boží rytieri. Vykročme s práporom novým vpred v ústrety večnému životu.

por. Mgr. Viktor SABO – dekan EPS v OS SR pôsobiaci ako evanjelický a. v. kňaz v Akadémii ozbrojených síl generála M. R. Štefánika v Liptovskom Mikuláši

Autor: Michal Zajden, Viktor Sabo - Dátum: 10.07.2009

Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu