MOSR
Ministerstvo obrany Slovenskej republiky
Kutuzovova 8
832 47 Bratislava

www.mosr.sk
tlacove@mod.gov.sk

Príhovory, zamyslenia


Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán. - zamyslenie na 50. týždeň v roku 2017


40 Vtedy dvaja budú na poli: Jeden bude vzatý a druhý ponechaný. 41 Dve ženy budú mlieť na mlyne: Jedna bude vzatá a druhá ponechaná. 42 Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán. 43 Uvedomte si predsa, že keby hospodár vedel, o ktorej nočnej stráži príde zlodej, bdel by a nedovolil by mu vlúpať sa do domu. 44 Preto aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte.(Mt. 24;.40 - 44)

Ja sa vrátim pre vás – pre tých čo veria Božiemu slovu.  Ježiš to povedal a stále to platí. Kedy? Nad tým si netreba lámať hlavu. Nikto z ľudí to nevie a mnohí sa už v minulasti stali šíriteľmi falošných poplašných správ. Preto bdejte, lebo neviete kedy príde váš Pán.
Keď som bol dieťa, mal som možno 5 – 6 rokov, moja prastará mama, ktorá bola ženou viery, mi hovorila o Ježišovom druhom príchode. Jeden bude vzatý, druhý bude zanechaný. Jedna bude vzatá, druhá bude zanechaná. Už ako dieťa som sa toho desil a kládol som si otázku. Prečo niekto odišiel s Ježišom a iný nie? Niekedy v noci som urobil „prieskum“, či moja babka je ešte tu, či už nenastal moment vytrhnutia cirkvi k Pánovi. Ona zomrela, ale toto som si zapamätal a mojou túžbou je pripraviť nielen seba, rodinu, ale aj ľudí v tomto národe na túto skutočnosť o ktorej hovoril Ježiš..
Keď sa Ježiš narodil v Judskom Betleheme, málokto ho čakal. V Betleheme sa v tomto období výnimočne darilo cestovnému ruchu. Aj vtedy sa ľudia viac zaoberali biznisom, ako záchranou pre svoju dušu. Mali vypredané hotelové izby až tak, že Boží Syn sa rodí v maštali. Tragédia dní v ktorých žijeme je v tom, že Ježišov opätovný príchod berieme na ľahkú váhu. Nevnímame potrebu záchrany vlastnej duše ako realitu, ale len ako fikciu verných ľudí, ktorí veria Kristovmu slovu. Keď sa naplní čas, Ježiš Kristus príde opäť na túto zem. V plnosti Božieho plánu, tak ako to bolo s Jeho narodením. On to povedal. Boh nie je človek, aby nás klamal. Sme pripravení?
 
Autor: Ján Šefčík - Dátum: 11.12.2017

Ako bolo za dní Noacha... - zamyslenie na 49. týždeň v roku 2017


37 Lebo ako bolo za dní Noacha, tak bude aj pri príchode Syna človeka. 38 Ako totiž v dňoch pred potopou ľudia jedli a pili, ženili sa a vydávali až do toho dňa, keď Noach vošiel do korábu, 39 a nič nebadali, až prišla potopa a zmietla všetkých, tak bude aj pri príchode Syna človeka. Mt. 24;.37- 39)

Opäť budú sviatky Vianoc a ako je to zaužívané v kresťanskej kultúre, budeme počúvať  príbeh o narodení Božieho Syna – ktorý dostal meno Ježiš. So sviatkami sa spájajú rôzne tradície, hlavne čo sa týka jedla a pitia. Jedni nezjedia to, iní zas ono, pretože je to tak už roky zaužívané. Najviac sa z toho potešia obchodníci a veria, že kšeftu sa bude dariť, lebo ľudia počas Vianočných sviatkov radi papajú. Nič nové pod slnkom.
Aj za dní Noacha – známeho muža z biblického príbehu o potope to tak bolo. Jedlo sa, pilo sa, užíval sa život plnými dúškami, ale len do dňa, kedy vošiel Noach so svojou manželkou, s troma synmi a nevestami do korábu. Viem si predstaviť skutočnosť, ako sa pri staviteľovi lodi - Noachovi zvykol zastaviť dav posmievačov a dobre sa zabávať a vysmievať mužovi ktorý uveril Bohu, že raz sa jeho archa bude plaviť ako loď záchrany pred zničujúcou potopou. Bláznivá predstava pre mnohých nevercov sa však jedného dňa naplnila. O tomto hovoril Ježiš – Pán v uvádzanom texte.
Potopa prišla náhle a zahladila všetkých pochybovačov, posmievačov a nevercov. „Bohu sa nebude nikto posmievať“. (Gal. 6;7) Aká strašná situácia. Ľudia odmietli možnosť zachrániť sa. Možno to aj v určitom momente chceli, ale bolo príliš neskoro. Milosť pre záchranu v Kristovi je úžasným Božím darom. Nie „ježiško“ je darčekom k Vianociam, ale Ježiš Kristus – Boží Syn je darom Božím z milosti pred večným zatratením. Veríme tomu? Ako s ním naložím ja, moja rodina, náš národ, ľudia vo svete? Naše srdcia by nemali byť zaťažené len pôžitkami z jedla, pitia a starosťami zo zháňania darčekov. Upomínam nás - ľudí, ako čo by sám Boh napomínal nás, prosím, pokiaľ máme k tomu čas: „Zmierme sa s Bohom“ (2.Kor.5;20).
Autor: Ján Šefčík - Dátum: 04.12.2017

V Božích rukách - zamyslenie na 48. týždeň v roku 2017


„V krajine Úc žil jeden muž, ktorý sa volal Jób. Bol to bezúhonný, priamy človek, ktorý sa bál Boha a stránil sa zlého.“ (Jób 1:1)

Rozprávanie jedného muža. Manželka ho opustila, dve malé deti ostáva vychovávať sám. S nízkym príjmom nemá šancu uniknúť chudobe a nebezpečenstvám, ktoré mu hrozia tam kde žije. Napriek tomu, pokračuje v príkladnej starostlivosti o rodinu a prehlasuje: „Stále chcem robiť čo je v mojich silách, ostatné odovzdávam do Božích rúk.“ Jeho dôvera v Boha mi pripomenula Jóbov postoj (Jób 1:6-22). Podobne ako Jób i tento muž nemohol za nešťastie, ktoré ho v živote postihlo – no nepozdvihol svoj hlas proti Najvyššiemu a nepreklínal! Ostal verný, mal neotrasiteľnú vieru a Boh ho požehnal!

Iný príbeh ženy, ktorá hovorí: Takto som si život nepredstavovala. Chcela som sa vydať v devätnástich, mať pol tucta detí, byť manželkou a matkou. Namiesto toho som išla pracovať, vydala som sa po štyridsiatke, a nikdy som nemala deti. Mnoho rokov som dúfala, že slová Žalmu 37, 4 „... a (Boh) dá ti, po čom túži tvoje srdce,“ sú Božím sľubom aj pre mňa – no nestalo sa tak. Nikdy som hlbšie nepremýšľala nad celým týmto veršom. Pred slovami „... a (Boh) dá ti, po čom túži tvoje srdce“ je napísané „Raduj sa v Hospodinovi“ – v podstate to znamená poznávať Božie srdce, jeho vôľu. To som nikdy nerobila ani nechcela. Boh ma však dodnes hľadať neprestal, lebo chce, aby som v tom čo je pre mňa správne, užitočné a prospešné sa rozvíjala a bola ochránená od všetkého, čo by ma mohlo zničiť.
Majme túžby Božie, určite sa splnia!
Autor: Stanislav Depta - Dátum: 27.11.2017

Oslobodení - zamyslenie na 47. týždeň v roku 2017


„Amen, opäť vám hovorím: Ak dvaja z vás budú na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je v nebesiach. Lebo kde sú zhromaždení dvaja alebo traja v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ (Matúš 18:19-20)

Kniha Ernesta Kurtza Nie-Boh opisuje históriu anonymných alkoholikov. Spoločenstvo AA, to sú ľudia, ktorí si v určitej chvíli svojho života sami vedome priznali, že majú problém s alkoholom, že sú závislí od neho a rozhodli sa s týmto problémom, neduhom, popasovať. História AA začína tu, kde istý pán Bill Wilson, ktorý prestal piť si uvedomil, že napriek tomu, že sa alkoholu vyhýbal ako len mohol a kde mohol, stále mal chvíle, keď ho to veľmi lákalo, aby si vypil – aby sa vrátil späť k pitiu. Raz keď už nevedel odolať pokušeniu rozhodol sa, že prv ako sa opije, pôjde za svojim kamarátom Dr. Bobom, (o ktorom vedel, že má tiež problém s pitím) a prizná sa mu so svojou závislosťou na pití a povie mu aj o tom, že veľmi chce s tým prestať. Keď sa stretli a Bill sa priznal svojmu kamarátovi Bobovi aký je pijan, Boba to natoľko zlomilo, že sám otvoril svoje vnútro a povedal, že on má ten istý problém. Toto stretnutie dvoch priateľov Billa a Boba s rovnakým problémom, s rovnakým uvažovaním, premýšľaním, spoločným cieľom – naštartovalo u oboch cestu oslobodenia od závislosti na alkohole. Dodnes títo dvaja jednoduchí ľudia pomohli už miliónom a miliónom ľudí po celej zemi, aby sa dostali od alkoholu.

V Biblii sa píše, že kde sa dvaja, alebo traja ľudia stretnú pre dobrú vec, Boh tam bude s nimi a pomôže im. Preto neostávajme nikdy sami s tým čo nás trápi, bolí alebo frustruje. Nebojme sa ani nehanbime a zdôverme sa o tom. Povedzme o tom svojmu kamarátovi, priateľovi. Nehrajme sa na hrdinov – Supermanov, silných, nepremožiteľných, neoblomných, nezraniteľných, lebo nie sme takými. Môžeme do istého času potláčať zraniteľnosť, ale skôr či neskôr vyjde na povrch, ukáže sa, a my s ňou budeme musieť bojovať.
Autor: Stanislav Depta - Dátum: 20.11.2017

Boj s vlastným egom - zamyslenie na 46. týždeň v roku 2017


„Nič nerobte z ctižiadostivosti ani pre márnu slávu, ale radšej v pokore pokladajte iných za vyšších od seba.“ (Filipänom 2:3)  

Keď sa rímsky veliteľ vracal z víťaznej bitky domov, sprevádzal ho sprievod, v ktorom boli nielen jeho vojaci, ale aj zajatci – tí boli dôkazom jeho víťazstva. Sprievod prechádzal mestom, a zástupy oslavovali víťazstvo svojho hrdinu. Otroci vo svojom voze “narúšali“ hrdinské oslavy, keď tu i tam vykrikovali na rímskeho veliteľa: „Aj ty si smrteľný.“ Keď dosiahneme nejaký úspech, môže sa stať, že prestaneme myslieť na to, že i my sme zraniteľní. Naše srdce ovládne pýcha. Je to nebezpečné. Jedno príslovie hovorí: Pýcha predchádza pád. Jakub biblický pisateľ vo svojom liste uvádza: „Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť.“   

Počuli ste o tom, že čím je človek starší, zvyčajne sa jeho zrak do diaľky zlepšuje, ale do blízka zhoršuje? Uvažujem, podobné je to aj s duchovným pohľadom človeka. Čím sme ako kresťania starší, tým máme jasnejší pohľad na veci neba. Večnosť vidíme jasnejšie a ostrejšie. Veci na blízku, pozemské a časné sú zase viac hmlisté, nejasné, rozmazané, ale to nevadí. „Veď toto naše terajšie ľahké súženie nám získa nesmierne bohatstvo večnej slávy, keďže nehľadíme na viditeľné, ale neviditeľné, lebo viditeľné je dočasné, neviditeľné však večné. (2 Korinťanom 4,17-18)
Autor: Stanislav Depta - Dátum: 13.11.2017

Úvaha o viere a cirkvi od Dr. Otta Rurtleho - zamyslenie na 45. týždeň v roku 2017


Dovoľte drahí priatelia, aby som sa v tejto úvahe nechal zaznieť teológa CČSH:

1.Teológia hľadá podstatu a zmysel kresťanskej pravdy. Jej teória je rozumovým , pojmovým vyjadrením duchovných, náboženských skúseností. Má povahu reflexie nie praktické akcie obrátené k vopred stanovenému účelu. Platí o nej, že je zisťovaním pravdy, avšak nikdy náhradou viery. 

2. Cirkev Kristova môže rozvinúť teologické smery, alebo školy. Kristov duch nepožaduje uniformitu teologického myslenia. Sám Nový zákon obsahuje niekoľko teologických interpretácií osobnosti Ježiša Krista, jeho diela i jeho evanjelia. V kresťanstve od začiatku pôsobilo niekoľko teologických smerov. Všetky mali spoločné úsilie tlmočiť Kristovho ducha tak, aby danému prostrediu a určitej dobe, mohla byť zvestovaná Kristova pravda zrozumiteľne a čo najvýraznejšie.

3. Teológia vo svojom poslednom cieli, slúži životu viery a v tejto jej službe spočíva jej oprávnenie a zmysel jej práce. Teologický smer vzniká v cirkvi, ak to vyžaduje potreba viery, potreba lepšie rozumieť evanjeliu, lepšie slúžiť praktickým cieľom poslania cirkvi, alebo potreba vyzdvihnúť určitú líniu viery, či otvoriť určitý myšlienkoví prístup k faktom viery, aby teologická interpretácia zachytila všetko bohatstvo v Kristovi.
Odlišnosť teologických smerov, nie je ospravedlnená žiadnym iným motívom, ako potrebou viery, vteliť do pojmovej formulácie, nové videnie Ježiša Krista v zhode s jeho Duchom. Teologická hra o slovíčka, snaha o výrazovú brilantnosť, destilovanie slov a pojmov, túžba po originalite, to sú všetko pohnútky, ktoré by znehodnocovali teologické úsilie o pravdu.  
Niekedy vedie vznik teologického smeru v cirkvi k myšlienkovým zápasom. Teologická diskusia, nie je ku škode v cirkvi, ak v nej skutočne ide o pravdu, ak je nesená láskou a slúži viere. Teologická diskusia znepokojí iba tých, ktorý si myslia , že viera je niečo, čo také podložie nepotrebuje . Pre cirkev je zhubný teologický dezinteres a mlčanie.

    4. Prinajmenšom po celé minulé storočie sa v európskej kultúre (kresťanskej civilizácie), uplatňovalo vedecké myslenie a zobrazilo sa i vo vzťahu voči náboženstvu. Vedecký postoj k náboženskej viere , dúfal odstrániť prekážky, ktoré boli kladené modernému človeku sporom vedy a teológie, cirkvi a kultúry. Ježiš pochopený vedeckou metódou, mal znovu získať kultúru pre svoje evanjelium.
Dnes, keď tento dejinný pokus prešiel, môžeme posúdiť jeho osud. Vedecká metóda pomohla k porozumeniu mnoho náboženských javov, ako po stránke historickej, psychologickej, sociologickej a kultúrno – historickej. Z časti urobila rehabilitáciu teológie pred vedeckým fórom. navždy preukázala v teológii potrebu  vedeckej metódy práce a naučila cirkev rešpektovať jej výsledky. Avšak, novodobá náboženská reformácia, ktorá sa zamýšľala prebudiť, zostala iba snom.
Liberálne orientovanej teológii sa nepodarilo vytiahnuť obrodné a budovateľské pramene viery, zostala po mnohých pokusoch v jej predsieni, lebo nebrala vážne ich skutočnosť. Kríza náboženskej ľahostajnosti a odcudzenie sa cirkvi, pokračovali ďalej.
Až následná biblická teológia dôsledne obnovuje princípy kresťanskej viery, jej metóda objavila veľa zastrčených prameňov živého kresťanstva.

5. Platné však zostáva a to tiež v bohosloveckej práci, ako aj inde vo vede, že výsledky musia byť založené na presnej a objektívnej znalosti faktov, ktoré vieru  zakladajú.

6. Aj teológia, ktorá vyrastá z vyznania viery a zo svedectva o Kristovi, má pojmovú povahu, rozumovou reflexiou. Pokiaľ zostane verná Božiemu slovu zostáva však blízko povahe viery, tvorí jej súčasť a stojí v jej službách.
                                                            

Modlitba:  Majstra Jána Husa
Ó najsladší Kriste, tiahni nás slabých za sebou, pretože, ak nás ty nepotiahneš, nemôžeme ťa nasledovať. Daruj nám statočného ducha, aby bol pohotový, ak je naše telo mdlé, nech potom predchádza , sprostredkuje i nasleduje tvoja milosť, pretože, bez teba nemôžeme nič urobiť ani pre teba ísť na ukrutnú smrť. Daj nám ducha odhodlaného, nebojácne srdce, pravú vieru, pevnú nádej a dokonalú lásku, aby sme sa najtrpezlivejšie zasadili za teba s radosťou svojho života. Amen. 
Autor: Milan Graus - Dátum: 06.11.2017

Jediné možné víťazstvo je v Kristovi - zamyslenie na 44. týždeň v roku 2017


Ef-2,1-10

Myslím si, že každý duchovný človek si položí otázku: „idem správnou cestou?“ Je to podstatná otázka, lebo sa nemôžeme zastaviť v bode, kde už viac nehľadáme Božie kráľovstvo a nebudujeme ho. Musíme ho mať v prvom rade v sebe a až potom ho môžeme dávať niekomu inému. Zásada predsa znie: dať môže len ten, kto má. Skúsme si predstaviť, že doma máme hlbokú studňu narazenú na dobrý prameň. Táto voda je čistá, pramenitá a osvieži každého, kto z nej pije. Ale ak sa žila prameňa upchá, voda nepriteká, potom v studni voda zosmradne a nedá sa piť. Zapchalo sa žriedlo, ktoré vode dávalo silu, sviežosť a čistotu.
Od pádu Adama do hriechu musíme konštatovať, že človek prišiel o autoritu, ktorú mu dal Boh. Predtým mal vládu nad zlom, chorobou, svetom, prírodou a celým stvorenstvom. Boh sa delil o svoju autoritu, preto človeku vyhradil pole jeho pôsobnosti. O to všetko človek prišiel svojím hriechom, neposlušnosťou a svojvoľnosťou, keď sám chcel byť ako Boh. Prúd Božieho Ducha sa zastavil, už nemohol pritekať do všetkých oblastí, ktoré mal pod správou padlý človek. Adam a v ňom i celé ľudstvo stratilo svoju autoritu. Príchodom Ježiša Krista na tento svet sa to ale zmenilo. Apoštol Pavol, hovorí o ponebeských oblastiach, kde Boh umiestňuje človeka žijúceho podľa jeho Ducha vo svete. Nie je tam len jedno miesto, ale mnoho miesta, ktoré Boh pripravil pre učeníkov Ježiša Krista a pre všetkých jeho nasledovníkov. Autorita sa v Kristovi vracia do rúk ľudí. Môžeme sa pýtať a kto ju mal dovtedy po páde Adama a Evy do hriechu? Odpoveď je jasná. Zlo panovalo v celej svojej podstate, iba proroci ohlasovali, že príde mesiášska doba. Tá doba prišla v Božom Synovi. Ježiš Kristus dáva svojim  apoštolom opäť do rúk autoritu nad smrťou, chorobou nad zlom a oni ju používajú pri ohlasovaní Evanjelia. Sprevádzajú ich znamenia, chorí sú uzdravení, zlí duchovia opúšťajú postihnutých ľudí a cez ruky apoštolov sa dejú veľké znamenia, ako je to zapísané v knihe Skutkoch apoštolských. Môžeme si povedať, že ten čas už bol a dnes sa nedá opäť vrátiť táto milosť do kruhu Ježišových nasledovníkov. Nás sa to už netýka, doba je iná a sú tu iné možnosti v rámci vedy, techniky a zdravotníctva.  Ale potom sa treba pýtať: Kde zmizla autorita, ktorú nám dáva Ježiš Kristus? Kto ju má opäť v rukách? Komu sme ju prenechali, ak ju my sami neprijímame a nevyužívame?  Alebo to už nie je našou vecou?  My sme však vyslaní svojou cirkvou, aby sme ohlasovali Evanjelium, uzdravovali všetkých, ktorí to potrebujú, lámali sily zla v ľudských životoch a viedli poslucháčov do plnosti moci Evanjelia. Božia moc sa manifestuje pri ohlasovaní Evanjelia a to nezáleží len od nás. 
Stredoveký mysticizmus je za nami a my si uvedomujeme, že skutočne svätý je len Boh.  On nás posväcuje a chce naplniť naše ruky svojimi darmi, podobne ako boli naplnené ruky Árona, keď bol ustanovený do veľkňazského úradu, aby očisťoval národ od neprávostí a zvolával Božie posvätenie  na vyvolený ľud. Ak sa v nás prítok Ducha Svätého zablokoval, lebo sa ten čerstvý prameň živej vody počas nášho života zaniesol, môžeme ho predsa opäť očistiť Božou milosťou. Treba sa nám opäť  úprimne ponúknuť Bohu, aby sme boli služobníci jeho milosti a jeho dobrotivosti tomuto súčasnému svetu, ktorý čaká a očakáva dobu, keď sa boží synovia zjavia, v rovnakej sile ako je to opísané v Biblii! 
Autor: Milan Graus - Dátum: 30.10.2017

Lebo zápasil si s Bohom a ľuďmi a zvíťazil si - zamyslenie na 43. týždeň v roku 2017


V tomto roku si pripomíname 500 – výročie reformácie a je historickou pravdou, že tento prameň nevyschol ani po toľkých rokoch. Boh si v priereze dejín hľadá vždy nábožné a otvorené srdcia po Pravde, ktoré sa nechcú páčiť tomuto svetu, ale sú odhodlané hájiť Božie princípy, ktoré sa nám ponúkajú v Biblickej zvesti. Dr. Martin Luther  musel tiež vybojovať duchovný zápas podobne ako Jákob, ktorý bojoval s Bohom a bol premenovaný na Izrael. „Ten ktorý zápasil s Bohom“. Gn 32,25-30. Nejde tu o zápas o vlastnú pravdu a presvedčenie, alebo presadzovanie svojich názorov, ale o boj, ktorý prinesie svetu veľké duchovné požehnanie. Reformačný boj o Pravdu Kristovu je svedectvom tejto Biblickej skúsenosti a som presvedčený, že Pán svojej Cirkvi, Ježiš Kristus – vylieva svojho Ducha na reformátorov Božej Cirkvi, aby sa stala nositeľkou Božích prisľúbení v každom čase.

Aj Ján Hus, musel vybojovať svoj duchovný boj až do konca, až k rozhodnutiu, ktoré nebolo jednoduché, že radšej zomrie na hranici a na diele ktoré sám písal, ako by sa mal podrobiť mocenských štruktúram. Vo svojich listoch píše: Apoštolovia neučili nič iné, ako to, čo učil Kristus a čo im sám prikázal, aby učili. Potom všetci kresťania by mali veriť tomu čo Boh prikázal, ale nie každý vie, čomu má veriť. Každý má byť pripravený  rád prijať pravdu, ktorá mu bola ukázaná s Písma svätého a pokiaľ dovtedy vyznával niečo čo je proti Písmu, má sa toho ihneď vzdať, ako náhle  spozná pravdu. Lebo sa sluší, aby žiadny človek nič slepo nezastával, a keď spozná Božiu pravdu, aby sa jej až do smrti verne pridŕžal, lebo pravda nakoniec vyslobodí, ako to povedal Pán Ježiš.(Jn 8,31-32). Preto verný kresťan, hľadaj pravdu, počúvaj pravdu, uč sa pravde, miluj pravdu, hovor pravdu, drž pravdu, bráň pravdu až do smrti, lebo pravda ťa vyslobodí od hriechu , od diabla od večnej smrti, ktorou je večné odlúčenie od Božej lásky a od každej šťastnej radosti , ktorú dosiahne každý, kto verí v Boha a v Ježiša Krista, ktorý je pravý Boh a pravý človek.  

Doba v ktorej žijeme je jednoduchšia v rámci vedecko-technickej revolúcie, ale komplikovanejšia v duchovnom rozmere. Každý z nás zvádza svoj osobný boj, aby sme zostali verný Ježišovi Kristovi a podávali ďalej plody reformačného úsilia našich otcov a to preto, aby tieto duchovné hodnoty nezostali nepovšimnuté, alebo boli odložené, ako dávny prežitok modernej doby. Cirkev by mala byť loďou nádeje pre všetkých, ostrovom záchrany pre všetkých, ktorí v nej hľadajú svoj odpočinok a svoju záchranu po tvrdých skúškach života a pre tých, ktorý spoznali pravdu a chcú žiť pravdu aj napriek tomu, že môžu byť vysmievaní, kompromitovaní v spoločnosti. Duchovný zápas prežili  naši reformátori a verím, že to prežijeme všetci verne nesledujúci nášho Pána Ježiša Krista v poslušnosti prijatej viery a v poslušnosti Pravde - ktorou je Ježiš Kristus.     
Autor: Milan Graus - Dátum: 23.10.2017

"Ja som dvere" - zamyslenie na 42. týždeň v roku 2017


Dvere. To je niečo celkom bežné. Predmet s ktorým sa dennodenne stretáme mnohokrát. Máme dvere na svojom dome, byte, cele. Dvere na skriniach, na aute, práčke, na výťahu.

    Pán Ježiš pri svojom ďalšom predstavení sa použil zvláštne prirovnanie: „Ja som dvere. Kto vojde cezo mňa, bude spasený.  Bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu.“ Niečo celkom bežné. Ale ako by to vyzeralo, keby nikde neboli dvere? Keby ste napríklad na domoch, bytoch nemali dvere. Asi mnohé z toho, čo doma máte, by ste tam o krátky čas nenašli. Stratil by sa televízor, kávovar, vysávač, zlato a iné cennosti. Dvere sú nevyhnutné. Alebo sa pozrime na vec ešte z inej strany. Čo by bol dom bez dverí? Nič, len štyri steny. A v nich možno len okná. Dom z ktorého sa nedá vyjsť von na slnko, ani vojsť dnu, aby sme sa schovali pred zimou. Dom bez dverí je vo svojej podstate len väzenie. Dvere, ktoré sa dajú otvoriť nám dávajú slobodu, voľnosť.

   Aký by bol život, v ktorom by sme museli žiť ako bez dverí? Presne taký, aký /niektorí/ zažívame vo väzení. Na rok, päť, dvadsať. Život bez dverí je životom bez východiska. Bez neho by sme mohli pozerať von, niekde do krajiny, sveta z druhej strany. Pritom snívať, čo všetko by sa dalo robiť keby sme neboli zatvorení vo vnútri. Trápili by sme sa sami sebou. So svojimi problémami a túžbami. Nevideli žiadne východisko. Ale našťastie pre nás povedal Ježiš: „Ja som dvere.“ On nám pomáha vyjsť zo seba do sveta a v ňom normálne žiť. Nielen smutne pozerať a závidieť.

    Keď on hovorí, že je dverami, je dobré hľadať odpoveď na otázku: Čo za nimi nájdeme? Božie slovo nám jasne hovorí. Za nimi nájdeme milujúceho Boha. Do príchodu Pána Ježiša Krista bolo ľudstvo akoby zatvorené vo väzení. Len štyri steny dookola. Boh – obrazne povedané - urobil otvor a vsadil do neho svojho syna. Potom dvere otvoril a povedal: Poďte von. Na slobodu. Pár biblických citátov: J 3,16; R 8,21; Žid 7,25. Boh nám ide v ústrety cez svojho Syna. Ponúka slobodu. Radosť. Pokoj. Zopakujem: za dverami, ktorými je Pán Ježiš Kristus nájdeme milujúceho Boha.

   Lenže Kristus je aj našimi dverami k iným ľuďom. Môžeme sa na nich pozerať jeho optikou. Prinášať jeho spôsoby zaobchádzania. Nemajme však ilúzie, že všetko pôjde ako po masle. Tak ako sa on stretol s nepochopením, budeme sa kontaktovať aj my. Nie všetko sa stretlo s pozitívnym ohlasom. Najmä mocných tej doby. Jeho prístup však odrážal Boží postoj. Šiel si sadnúť za stôl s vykričanými hriešnikmi. Stretal sa s chudobnými. Znížil sa na úroveň detí. Modlil za tých, ktorí ho nenávideli. Snažil sa dobre robiť nepriateľom. Dvere oddeľujú vonkajší svet od vnútorného. Vonkajší svet od nášho sveta. Náš svet od sveta iných ľudí. Kristus je našimi dverami k iným. Cez ne/ho/ môžeme mať nezištný prístup. Normálny ľudský. Zaujímať sa o suseda. Pozdraviť sa s ním. Pomôcť spolužiakovi, kolegovi, ktorý je v úzkych. Prehodiť pár slov z človekom, ktorého nepoznám, alebo o kom viem veľmi málo. Pomodliť sa druhých. Toto je niečo, čo nás okrem záujmu a chvíle času nestojí skoro nič. Keď sa stretne náš svet so svetom druhého človeka cez Krista je to dobre.
   
    „...Kto vojde cezo mňa, bude spasený.“ Je tu ešte jeden rozmer života. Ten sa nás netýka dneška. Ale budúcnosti. Skoršej alebo neskoršej. Raz budeme prechádzať dverami smrti. Nie je jedno, aké dvere sa raz zavrú za naším životom. Za jednými čaká „plač a škrípanie zubami“. Robme všetko pre to, aby za tými, ktorými budeme prechádzať nás čakal a vítal svätý Boh. Lebo len tam budeme šťastní  a spokojní. Ako povedal Ježiš: „Ja som prišiel, aby mali život, a to v hojnej miere.“ /J 10,10/  Amen.
Autor: Ľubomír Kordoš - Dátum: 16.10.2017

"Ja som svetlo sveta" - zamyslenie na 41. týždeň v roku 2017


Dnes sa dostávame k druhému seba predstaveniu. Pán Ježiš hovorí: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tme, ale bude mať svetlo života.“

   Je dobré pozrieť sa na celkový kontext, do ktorého tieto slová zazneli. Ježiš sedí v chráme a vyučuje. Náhle privedú pred neho ženu, ktorú pristihli pri mimomanželskom pomere.
   
   Ježiš sa zachoval inak ako vtedajší predstavitelia náboženstva. Odsúdiť je ľahké. Klienti v našich väzenských zariadeniach majú aspoň jedno odsúdenie za sebou. Na niekoľko mesiacov, či 10, 20 rokov. Za niečo, čo náš štát považuje za porušenie požadovanej normy správania. Toto môže urobiť len sudca. Nikto iný okrem neho. Lenže ... Do úlohy sudcu sa staviame aj my. Posudzujeme, hodnotíme a odsudzujeme. Normu, zákon si tvoríme sami v sebe. Veľmi často pri našom súde padajú vysoké tresty. Na desaťročia. Doživotie. A to za maličkosti. To je zlé. To je tma.

    Ježiš tmu prekonáva. Svetlo sveta prichádza k ľuďom s vetou: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a odteraz už nehreš!“ Ježiš aj k nám prichádza v najtmavších chvíľach, najhlbších pádoch a najhlbšej temnote a prináša nádej. Prináša svetlo vo forme dobrej správy, že nás Boh neodsudzuje, ale prijíma. Takých, akí sme. Prečo? Pretože Boh vie, že iba toto bezpodmienečné prijatie a ubezpečenie, že medzi tebou a Bohom je všetko v poriadku, nám prinesie silu „ísť a viac nehrešiť“.

    To je niečo nezvyčajné a veľmi vzácne. Kristus prináša Božie prijatie a neodsúdenie. Kristus neprišiel, aby odhaľoval naše chyby, nedostatky. Prišiel na svet, aby sa s nimi vyrovnal na kríži. Naše hriechy, ktoré predstavujú tmu, môže poraziť a odstrániť len Kristova krv. Kristus prináša do našich životov správu o Božom prijatí a neodsúdení. Z Kristovho kríža, jeho prázdneho hrobu prichádza svetlo do nášho života. Inak sa ide po ceste za bieleho dňa, a inak v absolútnej tme, v noci.

    Ježiš nevernú ženu neodsúdil. Dal jej nádej. Novú šancu. Priniesol svetlo. To isté, dáva i nám. No súčasne hovorí: „kto mňa nasleduje“. Nasledovať, znamená ísť v stopách niekoho. Niekoho, kto pozná cestu a berie zodpovednosť za druhých. Kto nasleduje Krista, ten sa isto nestratí. Ísť za Kristom znamená, poznať ho. Poznať ho z evanjelií, z modlitieb, osobnej skúsenosti. Ísť za Kristom znamená robiť to, čo on. Je to zodpovednosť, ale aj veľká výsada.

    Človek potrebuje byť nasýtený, ale rovnako aj jasne vidieť, aby si neublížil, nestratil sa. Preto Ježiš povedal: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tme, ale bude mať svetlo života.“ Amen.
Autor: Ľubomír Kordoš - Dátum: 09.10.2017

"Ja som chlieb života" - zamyslenie na 40. týždeň v roku 2017


1. Text: J 6,35 - „Ja som chlieb života“

    Zodpovedať otázku: Kto som?, je dôležité. Dieťa Karola a Márie. Poistenec zdravotnej poisťovne ... Poberateľ sociálnych dávok. Prispievateľ do štátnej pokladnice. Kto som, je treba vedieť sám pre seba. Kto som, by mali vedieť aj iní, s ktorými prichádzam do kontaktu.

    Pred dvetisíc rokmi ľudí zaujímalo, kým je Ježiš. Preto v Jánovom evanjeliu máme sedem Ježišových výrokov o sebe. Ježiš sám hovorí, kto je. Prvý výrok, v ktorom sa Ježiš predstavuje znie: „Ja som chlieb života.“    

    Kristus ponúka niečo viac, ako je materiálny chlieb. No zároveň niečo, čo každodenne potrebujeme. To nie je výrobok, ktorý sa dá kúpiť na pultoch v predajniach. Nie je to niečo, ale niekto – je to Boží Syn, ktorý sa dáva ako dar. A dar, ako vieme, je vždycky zadarmo. Nedá sa kúpiť, ani si ho zaslúžiť svojimi skutkami. Len ho prijať. A toto prijatie znamená veriť. Viera je našou slobodnou odpoveďou na Božiu ponuku.

    „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nebude hladovať a kto verí vo mňa, nebude smädný. Nikdy.“ Hovorí tak trochu obrazne, básnicky – že je chlebom. Chlieb je základná potravina. Na všetkých svetadieloch. Vo všetkých krajinách. Chlieb nevyhnutne potrebujeme pre svoju existenciu. Teda, prenesene na slová, ktoré povedal Ježiš o sebe: aj jeho nevyhnutne potrebujeme pre život. Pôsobí trochu inak ako chlieb pre naše telo. Neposilňuje svalovú hmotu, ale vzťah k nebeskému Otcovi. Dáva nám síce energiu, ale trochu inú: silu „dávať sa Bohu“. Vie, čo skutočne potrebujeme. „Ja som chlieb života.“ Jedine on môže nasýtiť tak, že človek naplní všetky svoje potreby. Nájde zmysel života.

    Ježiš žiadal od tých, čo ho hľadali v Kafarnaume, nový pohľad na seba. Učí, že len cez neho môže človek dosiahnuť plnohodnotný život. Tento pozemský i ten budúci – večný v Božom kráľovstve. No väčšina od neho odišla. Zostali len dvanásti učeníci /6,67/.
     Celými dejinami, až podnes prichádza za Ježišom veľký zástup. V cirkevných matrikách sú zapísané mená rôznych ľudí. Počúvajú Božie slová, čakajú niečo od Krista, a postojom i následným konaním sa rozhodujú. S Kristom alebo bez neho. Naplnil alebo nenaplnil moje očakávania? Ponúkol mi, to čo si myslím, že je pre mňa dostačujúce? Čakám, že mi dá „chlieb“? Martin Luther vo výklade Modlitby Pánovej píše, že „chlebom“ je „pokrm, nápoj, odev, obuv, dom, dvor, pole, dobytok, peniaze, majetok“. Stačí mi pre život len toto?

    „Ja som chlieb života“ – platí aj dnes. Ako keby nám Pán hovoril: Neuspokoj sa len s matériou. Sú nevyhnutné pre existenciu. Ale aj dnes platí, že duša bez viery v Boha je prázdna. Je hladná a nešťastná. Chýba jej pravda, „láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, sebaovládanie.“ /G 5,22-23a/ Toto všetko /a ešte oveľa viac/ ponúka Ježiš, „chlieb života“.

    Akým chlebom sa budeš sýtiť, tvoja rodina: manželský partner a deti, tvoji kolegovia, záleží len na tebe. Väčšinou sa snažíme vyberať pre seba len to najlepšie. Tak sa správne rozhodni! Amen.
Autor: Ľubomír Kordoš - Dátum: 02.10.2017

Skromnosť je ťažko plniteľná forma dobra (arcibiskup Ján Sanfranciský) - zamyslenie na 39. týždeň v roku 2017


     Christos si raz v dome, do ktorého bol pozvaný všimol, ako si hostia vyberali popredné miesta. Postrehnúc tento detail, Pán, pre ktorého v morálke nebolo nič druhoradé, povedal slová, ktoré znejú v celom svete dodnes: „Keď ťa niekto pozve na svadbu, nesadaj si na prvé miesto, aby medzi pozvanými nebol niekto dôstojnejší, ako si ty. A prišiel by ten, čo pozval teba i jeho a povedal by ti: Uvoľní miesto tomuto. A vtedy by si s hanbou musel zaujať posledné miesto. Ale keď budeš pozvaný, choď a sadni si na posledné miesto, aby keď príde ten, čo ťa pozval, povedal ti: Priateľ, postúp vyššie! Vtedy budeš poctený pred všetkými pozvanými. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený“. (Lk 14,8-11)
     Ľudská samoľúbosť sa najviac prejavuje práve v životných situáciách, pri návštevách, v hoteloch, pri stolovaní. Ako kedysi, aj dnešný hosť chce sedieť na čo najváženejšom mieste. Takéto predbiehanie sa pri zaujímaní miesta prebiehalo medzi bojarmi Moskovskej Rusy, ktorí sa navzájom snažili vytlačiť z popredných miest za cárskym stolom. Samozrejme, okrem stolov tých najbiednejších ľudí, takáto súťaživosť v ctižiadosti prebieha vo všetkých kútoch sveta, hoci nepozorovane.
     Skromnosť je ťažko plniteľná forma dobra! Človek, chorobne premýšľajúci nad tým, čo robiť aby nebol postavením nižšie ale vyššie ako druhý, nie je schopný tvorivo pracovať. Tobôž nie duchovne. Toto sa vzťahuje zvlášť na nás duchovných. Slávybažnosť je znakom nie len morálnej, ale aj intelektuálnej stagnácie.
     Nám ľuďom Christos v tých múdrych a pokojných slovách odhalil túto pravdu. Namiesto ostrého usvedčenia ľudstva ukázal svoje Božské milosrdenstvo uzdravením chorého. Bolo to v dome jedného z popredných farizejov a uskutočnilo sa to v sobotu, v sviatočný deň, keď bolo zakázané vykonávať akúkoľvek prácu. Ako dnes, aj vtedy mnohí nechápali, v čom spočíva duch náboženského sviatku, nechápali to, že nespočíva v mŕtvom písme vonkajšieho plnenia predpisov a príkazov, nechápali, že skutočný náboženský sviatok je dňom poslušnosti Bohu v duchu a pravde a prejavovaní milosrdenstva.
     Čiže ľudia, ktorí nechápali tento náboženský zmysel sviatku považovali Christove uzdravenie chorého v sviatočný deň za porušenie prikázania o pokoji v siedmi deň. Takáto je slepota ľudí. Ale Pán prišiel aby zachránil slepých... V ten deň, keď bol Christos u farizejov ako hosť, „prišiel k Nemu akýsi človek, chorý na vodnatieľku. Tu prehovoril Isus a pýtal sa zákonníkov a farizejov: Je dovolené v sobotu uzdravovať a či nie? Oni však mlčali. On ho nato uchopil, uzdravil a prepustil. Potom k ním prehovoril a povedal: Ak niekomu z vás spadne do studne osol alebo vôl, či ho hneď nevytiahne aj v deň sobotný? A oni neboli schopní Mu na to odpovedať“. (Lk 14,2-6)
     Dielom človeka je konať dobro a vždy pomáhať ľuďom, zvlášť v čase náboženských sviatkov. Každý deň je Božím dňom, a stvorený je pre dobro. A sviatkom viery je milosrdenstvo Božie a ľudské.
     Učiac túto pravdu Spasiteľ ukázal, že prejavovaniu milosrdenstva najviac prekáža ľudská samoľúbosť, a preto, želajúc si uzdravenie všetkých ľudí povedal: „každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený“.
     Mnohí v tomto svete nepoznajú duchovné zákony. No tie zákony existujú a popierajú neverenie v duchovnom svete. Smutný, odpudzujúci dojem zanecháva na všetkých, dokonca aj na neveriacich ľuďoch človek, ktorý seba sám pyšne chváli. A čím viac sa chváli a vyvyšuje, tým viac je pre ostatných úbohým. Takto pôsobí duchovný zákon. Čím je človek skromnejší, tým je pre ostatných milší. Skromných majú všetci radi, slávybažní všetkých odstrkujú. Zreteľne vidíme, že ten nemenný zákon pôsobí dokonca v neveriacich ľuďoch. A ak si neveriaci nevážia skromnosť v sebe, vždy si ju vážia v iných ľuďoch.
     Nemýlime sa, ak skromnosť považujeme za jednu z najviac ukľudňujúcich čŕt ľudskej osobnosti. Skromnosť sa bezpochyby rovná milosrdenstvu, lebo človek len vďaka jedinej skromnosti už je milosrdný k druhým ľuďom, neobťažuje ich svojimi nárokmi, netrápi ich svojim poukazovaním na nejakú dôležitosť. Úmyselne alebo nie nepyšný vždy ako prvé vzdá česť Bohu a potom aj ľuďom, ktorí všetky svoje dary majú od Boha.
     Skromný preto v živote nikdy neprehráva. Jeho talenty a hodnoty sa vďaka skromnosti nikdy nezmenšujú, naopak, rastú.
     Skromnosť taktiež vôbec neznamená slabosť, ako si myslia niektorí, čo zo skromnosti majú strach. Ona, a len ona je silou a statočnosťou ducha. V živote spoločenstiev a národov kráča pýcha pred záhubou. Úroveň kultúry je priamo proporcionálna spoločenskej a medzinárodnej skromnosti. Preto Slovo, ktoré stvorilo svet, na seba prijalo život skromného Človeka a podstúpilo strastiplnú cestu života, ukazujúc ducha skromnosti, ako svetlo, ktoré vedie do nekonečnej slávy Nebeského kráľovstva. Pokora Isusa Christa je pečaťou pravdy v človeku.
Autor: Vladimír Varga - Dátum: 25.09.2017

Bojte sa zdanlivej spravodlivosti (metropolita Anton Surožský) - zamyslenie na 38. týždeň v roku 2017)


Zvykli sme si pohŕdať a odsudzovať farizeja. Zdá sa nám, že dnešné Evanjelium (Lk 18,10-14)  nám na to dáva právo, lebo ho odsúdil samotný Christos. No zabúdame, že arogantná spravodlivosť farizeja vyšla draho nie len jeho ale aj jemu podobných ľudí. Boli to ľudia asketických počinov a presvedčenia. Krátko povedané ľudia, ktorí rozmýšľali ako evanjeliový farizej. Ten sa v svojej horlivosti postil dva razy do týždňa, čiže sa domnieval, že Bohu dáva nie len to, čo Mu má dať podľa zákona, ale aj niečo viac, nadmieru. Taktiež značnú časť zo svojich príjmov rozdával biednym, čiže aj k ľuďom sa choval akýmsi, hoci drsným, ale životným počinom. Preto ho nemôžeme len tak jednoducho posudzovať. Farizeji boli ľudia, ktorí boli pripravení niesť ťarchu svojho asketického počinu. Ten sa však rozbíjal o Božiu pravdu na tom, že zo svojho počinu čerpali vedomie akejsi zdanlivej spravodlivosti, no lásku nedosahovali.
     Farizej vošiel do chrámu, nezastavil sa na prahu dverí, ani na um mu neprišlo, že sa nachádza v chráme živého Boha, že niet tvora, ktorý by pred ním nemusel padnúť s chvením, s bázňou a láskou. Prišiel ráznym krokom a zaujal svoje miesto v chráme – on na to miesto “má právo“, on žije dôstojne, podľa pravidiel zákona, preto stoji tam, kde má právo stať.
     Nie je to desivé, a neodsudzujúc, podobajúce sa nám? Ako často vieme, že máme pred Bohom, medzi ľuďmi miesto a že máme miesto, a teraz nehovorím v reálnom chráme, ale o tom tajomnom, neviditeľnom chráme, ktorým je vesmír, chvejúco obklopujúci svojho živého Boha. My si tiež často myslíme: „Moje miesto je tu a jeho tam“.
     No stál tam aj človek, ktorý podľa ľudského súdenia pred sebou nemal žiadnu cestu vpred, do predných radou Božích spravodlivých. Bol výbercom daní, ale ako sa líšil od tých súčasných! Jednoducho bol len prisluhovačom okupantov – Rimanov, ktorí zotročili izraelský národ, hocijako ho utláčali a hľadali v ňom takých ľudí, ktorí by sa venovali iba braniu a vyberaniu daní v ňom. Samozrejme, takýto ľudia boli všetkými nenávidení, pretože zákonom ich života bolo vydieranie, tvrdosť, donucovanie, nemilosrdnosť.
     Avšak je vidieť, že ten mýtnik sa naučil v tom hroznom a surovom živote, ktorý viedol medzi sebe podobnými a medzi obeťami ľudskej krutosti, že človek nedokáže prežiť v hroznej ľudskej spoločnosti, ak hoci len na okamih nepotlačí zákon, ak hoci len na okamih nebude prejavený súcit, milosrdenstvo. Ak všetko pôjde podľa napísaného, ak sa všetko bude robiť tak, ako je dovolené podľa práva, potom nikto neprežije.
     Postavil sa teda za všetkých k prahu dverí vediac, že podľa ľudskej pravdy aj podľa pravdy Božej si zasluhuje tú istú bezohľadnú krutosť, ktorú on sám aplikuje deň čo deň. Stál tam, bil sa do hrude, lebo vedel, že si nezasluhuje žiadne milosrdenstvo. Milosrdenstvo sa nedá zaslúžiť, žiadne milosrdenstvo sa nedá kúpiť, a nie je možné ho byť hodným. Dá sa ho len vyprosiť. Môže prísť ako zázrak, ako nepochopiteľný, absolútne neočakávaný zázrak, keď sa spravodlivosť skláňa pred hriechom, keď zrazu vybuchne milosrdenstvo tam, kde sa musí prejaviť vysoká, nekompromisná pravda. Stojí tam celý v svojom hriechu, neodvážiac sa vojsť do oblasti Božej pravdy, pretože tam preň niet odpustenia, Stojí pri prahu dverí v nádejí, že na kraj tohto chrámu, na kraj spravodlivosti a cez jej kraj sa preleje milosť, ľútosť, súcit, milosrdenstvo, že sa s nim stane nezaslúžene a nemožné.
     Preto, že v to verí, preto, že život ho naučil práve tomu, že uskutočňuje sa aj nemožné, a že len nemožné činí ľudský život možným, stojí, a dochádza k nemu Božie odpustenie.
     Christos nám hovorí, že ten odišiel viac ospravedlnený, než druhý. Farizej jednoducho nebol odsúdený, až do smrti je možné nádejať sa na odpustenie, snažil sa byť spravodlivý, bol pracujúci, vkladal telesné aj duševné úsilie do svojej spravodlivosti. Tá však bola neplodná, nevykresala sa z nej ani iskierka súcitu a lásky, čo vlastne nebola spravodlivosť...
     A nespravodlivosť získala odpustenie.
     Zamyslíme sa nad tým. Porozmýšľajme, či sme hoci len farizejmi, či je v nás vôbec nejaká pravda, pravda pred ľuďmi s dobročinnosťou, pravda pred Bohom, čiže, či Mu dávame potrebné, či Mu dávame to, načo jednoducho On má právo? Potom si položme otázku: Nemajúc ani spravodlivosť farizeja, či nie sme takými istými ako on, nemilujúcimi, bezcitnými, duševne mŕtvymi nafúkancami? Ako pozeráme na blížneho v chráme, mimo chrámu, v živote, v rodine, v práci, na ulici, v novinách, všade: na blížneho ako jedinca, či ako kolektív? Ako na nich pozeráme, čo si o nich myslíme, nemajúc oporu dokonca ani v skutočnej hoci aj mŕtvej spravodlivosti farizeja?.. Amen.
Autor: Vladimír Varga - Dátum: 18.09.2017

Vinica - zamyslenie na 37. týždeň v roku 2017


V evanjeliu podľa Matúša (20. kapitola, verše 1-16) je Ježišovo podobenstvo. Toto podobenstvo je o Pánovi vinice, ktorý si najal pracovníkov. Po skončení dňa vyplatil všetkých rovnako bez rozdielu na to, ako kto dlho pracoval.  Jeho pláca bola štedrá aj voči tým, ktorí pracovali od rána a pre tých, ktorí pracovali len hodinu bola štedrá až - až. Ale problém bol v tom, že bola rovnaká.
Podľa tohto podobenstva pánom vinice je Pán Boh, pracovníci sú všetci ľudia a odmena je večná spása. Jeho milosť je rovnaká pre toho, kto ju prijal v ráno svojho života a rovnaká je tiež pre toho, kto ju prijal počas večera svojho života.
Tak ako v podobenstve zneli výčitky a šomranie voči pánovi vinice, tak môžu znieť aj teraz voči Pánu Bohu: „Keby som to bol vedel, tak až neskôr by som odovzdal svoj život Bohu.“
Tie pochybnosti môžu vznikať kvôli myšlienkam, že ako kresťania si musíme odopierať, mnohého sa vzdať a v úvodzovkách: „Nič nám nie je dovolené.“
Toto všetko však je diablovo pokušenie.  Diabol sa predstavuje nám ako ten, ktorý ľuďom dopraje a tým pádom Pán Boh z toho vyznieva ako ten, ktorý nedopraje ľuďom nič. V skutočnosti je to naopak!
To diabol nám nedopraje a všetko nám závidí. A nič nám ani nemôže dať. Ak nám niečo dobré bolo dopriate, tak len preto, že nám to dal milostivý Otec nebeský.
Patriť Pánu Bohu, Jemu slúžiť je úžasná milosť. Je to prejav Jeho milosti, že mu smieme patriť. Aj v tom podobenstve Pán si najal ľudí, a každý z nich, ak by nebol najatý, tak by si nezarobili, a ich rodiny by trpeli hladom.
  Ak si v mladosti mohol uveriť v Krista, tak za to ďakuj. Tvoj život mal jasný smer a cieľ. Pán Boh ťa chránil pred mnohými zlými rozhodnutiami.
Tvoj život by mal úplne iný smer, keby si v mladosti nespravil najdôležitejšie rozhodnutie svojho života.
Ak si v starobe uveril, buď rovnako vďačný. Pán Boh ti viac odpustil a tí, ktorým je viac odpustené podľa Ježišových slov, budú Pána Boha viac milovať.
V tomto podobenstve pán vinice si najal všetkých, ktorí tam zostali. Každému si mohol zarobiť, každému bola preukázaná milosť. Ale Pán nás upozorňuje, že „Mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.“
Iste na smrteľnej posteli je takmer každý veriaci. Ale iná otázka je, či má čas prijať milosť od Pána Boha.
Ak si prijal túto ponuku spásy, ďakuj za ňu! Ak ešte nie, prijmi! Aby sa ti nestalo, že neskôr bude tvoje srdce zatvrdnuté a neschopné prijať, alebo aby sa ti nestalo, že nebudeš čas, aby si túto užasnú milosť prijal.  Amen
Autor: Ondrej Rišiaň - Dátum: 11.09.2017

O dobrom slove - zamyslenie na 36. týždeň v roku 2017


Maša Haľamová v jednej básni vyznáva:
Posúď, Bože, tu žaloba človeka:
že mu srdce choré láskou preteká!
Vezmi nazad dar svoj dávny do neba.
Už na svete ľudom lásky netreba.

Koľko takých vzdychov sa vznieslo smerom k nebu?!!

Tak radi by sme boli, aby všetko bolo v poriadku, ale niekedy ani pri našej dobrej snahe všetko zlyhá.
Tak tomu bolo aj pri jednej dievčine, volala sa Lia.
Žila pokojne v malej rybárskej osade na brehu Azúrovej rieky a požiadal ju o ruku najbohatší z riečnych rybárov.
Prvé roky mladého páru boli skutočne šťastné a bezstarostné. Ale všetko toto šťastie znervózňovalo a stále viac popudzovalo Liinu svokru, ktorá mala dojem, že stráca srdce syna.
Preto ju začala trápiť všetkými možnými spôsobmi a rozširovať o nej zlé reči.
Rozhnevaná Liu sa rozhodla, že sa jej pomstí a zabije ju.
Strhnutá týmto temným rozhodnutím zašla k starému čarodejníkovi, aby si zadovážila smrtiaci nápoj.
Starec ju pozorne vypočul a podal jej fľaštičku s ružovou tekutinou, ktorú treba denne primiešať do svokrinho čaju.
Potom, aby odvrátila od seba akékoľvek podozrenie, poradil jej, aby svokre každé ráno jemne a uvoľňujúco masírovala šiju, ramená a čelo.
Takýmto spôsobom ju do šiestich mesiacov pomaly prekvapí smrť.
Liu vytrvalo nalievala kvapky ružovej tekutiny svokre do čaju a trpezlivo a jemne ju denne masírovala.
Denná masáž spriadala medzi dvoma ženami nové vlákna priateľstva. Ich srdcia sa zmenili.
Svokra si všimla, že nevesta je nielen pekná, ale aj zdvorilá a veľkodušná.
Liu denne objavovala materské srdce svokry.
Po niekoľkých mesiacoch Liu vlastne zabudla na dôvod denných návštev, teda kvapiek ružovej tekutiny v čaji a masáži.
To všetko sa vzájomným pričinením, hlbokými rozhovormi a nežnosťou premenilo na pokojný a milý návyk.
No jedného dňa si zrazu spomenula na všetko, keď svokra nevinne povedala: „Tak nám je spolu dobre. Aká škoda, že ja musím umrieť skôr ako ty...“
Liu vstala a rozbehla sa za starým čarodejníkom, aby jej dal protijed. Padla na kolená a prosila ho. Vysvetlila mu, čo sa stalo a ako sa jej srdce zmenilo.
Starec sa usmial a povedal: „Tekutina, ktorú som ti dal, je iba vodička z lupeňov ruže.
Pravý protiliek na jed nenávisti, ktorú si mala v sebe, bola každodenná masáž. Keď sa pozeráš niekomu do očí, si mu blízko. Keď sa s ním rozprávaš, nemôžeš ho nenávidieť.“
Zaujímavá veta, ktorú povedal tento múdry muž.
Uznávame to, čo je napísané v žalme 133:
„Hľa, aké dobré, aké milé je to, keď bratia spolu bývajú! Ako výborný olej na hlave, čo steká na bradu, Áronovi na bradu, čo steká na okraj jeho rúcha. Ako rosa Hermona, čo padá na sionské vrchy. Lebo Hospodin tam udelil požehnanie a život naveky.!
Pretože tam, kde sú ľudia spolu, môžu si všetko vydiskutovať, v prítomnosti druhých nevznikajú klebety, lebo tam sú. Nevznikajú ani falošné chýry, lebo si môžu všetko vysvetliť.
Ale nie vždy prítomnosť druhého vedie k takej spokojnosti, niekedy práve čím sa ľudia stretávajú tým sú k sebe horší.

Ako to zniesť, keď ma ten iný deptá, nivočí moje dobré snahy?
Súhlasíme s múdrosťou prísloví, ktorá hovorí:
Vľúdna odpoveď odvracia prchkosť, ale urážlivé slovo vzbudzuje hnev. Jazyk múdrych dáva dobré poznanie,
ale ústa bláznov chrlia bláznovstvo. Na každom mieste sú oči Hospodinove, ktoré pozorujú zlých aj dobrých.“ (Príslovia 15 : 1 - 3)
 
Autor: Ondrej Rišiaň - Dátum: 04.09.2017

O Márii a Marte - zamyslenie na 35. týždeň v roku 2017


Príbeh v Lukášovom evanjeliu v 10. kapitole hovorí o dvoch sestrách.
Jedna z nich Marta pozvala Ježiša a jeho učeníkov k sebe domom. Druhá sestra Mária, potom ako Ježiš vstúpil do ich domu, si sadla blízko Ježiša a celý čas počúvala, čo hovorí.
Jedna sestra sa snažila pohostiť skupinu ľudí v dome a druhá len počúvala pozorne, o čom ich vážený hosť hovorí.
Po chvíli Marta, ktorá bola na roztrhanie, vybuchla a požiadala Ježiša, aby „povzbudil“ aj Máriu k aktivite. Na Martino prekvapenie ju Ježiš „schladil“ a povedal, že Mária si vybrala tú lepšiu aktivitu ako Marta – vybrala si podiel, ktorý jej nebude odňatý.
Tieto dve sestry boli rozdielne. Jedna sa javila ako extrovert a cholerik, a druhá ako introvert a flegmatik. Rôzne reagovali a mali dva odlišné názory na to, čo majú robiť v prítomnosti Pána Ježiša.
Svojím konaním to prezentovali. Jedna si myslela, že má počúvať a druhá posluhovať.
Nie je to nič divné, že dvaja blízky ľudia aj vekom aj príbuzensky, majú odlišné názory.
Kde sú rozličné názory, tam sú spory. Vtedy to Pán rozriešil.
Ale kto má dnes pravdu?
Má pravdu ten, kto vie šikovnejšie podať svoj názor, alebo prípadne aj hlasnejšie. A v tomto prípade by mala pravdu len Marta, ktorá povedala svoj názor, Mária nie.
Mnohokrát každý má svoj názor. Ale to neznamená, že každý má aj pravdu. Ale k presvedčeniu o vlastnej neomylnosti sa dá veľmi ľahko uveriť. Najmä vtedy, ak zabúdame, že máme dve uši na počúvanie a len jeden jazyk na hovorenie.
K tomu môže dôjsť, keď nemyslíme na Pána. 
Ale v blízkosti Jeho nájdeme odpovede.
On upozorňuje všetkých na to, čo je najdôležitejšie a pomáha uprostred názorov nájsť ten správny. 
Autor: Ondrej Rišiaň - Dátum: 28.08.2017

Čo je hlavné pre spásu - Zamyslenie na 34. týždeň v roku 2017


Položme si otázku, a to, čo odpovieme, nech bude odpoveďou aj pre nás samotných. Čo myslíte, čo je pre novorodenca najdôležitejšie? Jedlo, teplo, čistota alebo opatera? Možno poviete, že pre normálny vývin dieťaťa je nevyhnutné všetko z menovaného.
     Prebudiaca sa a kajúcna duša sa podobá novorodencovi. Spomeňme si čo povedal Spasiteľ Nikodémovi (pozri Jn 3,1-21) o novom narodení človeka. Pre novorodenú dušu je nevyhnutné kŕmenie Kristovým slovom, očisťovanie modlitbou a pôstom, zohrievanie sa láskou k svojmu Stvoriteľovi, a pozorné chránenie sa pred všetkými zlými duchovnými strelami a záhubou.
     Či nám Spasiteľ prostredníctvom svojich apoštolov neprikázal: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania“(Jn 14,15)? A nepovedal: „zachovávajte prikázanie“, ale: „zachovávajte prikázania“. Zachovávanie Kristových prikázaní spočíva predovšetkým v našom namáhaní sa nad našou vlastnou dušou, a v mnohých iných námahách.
     Pozrite na záhradníka. Koľko sa namáha len okolo jedného stromu a ani jeden nevynechá. Ako je možné, že zabúdame na starostlivosť o svoju dušu, náš jediný majetok, ktorý nepohltí nenásytná smrť?
     Niektorí sa domnievajú, že pre spásu svojej duše potrebujú vykonať púť do Jeruzalemu alebo na nejaké iné miesto. Takéto prikázanie u Pána niet, ale pre lásku k Nemu a kvôli spáse svojej duše ľudia na seba berú túto námahu. Ako je potom možné považovať hoci len jedno z prikázaní za menej dôležité a zanedbávať ho?
Autor: Marek Ignacik - Dátum: 21.08.2017

Boh nás trpí - zamyslenie na 33. týždeň v roku 2017


Boh dnes trpí všetko čo sa deje. Trpí, aby sa zlý človek nemohol vyhovárať. Do niektorých prípadov Boh zasahuje sám, v iných prípadoch čaká a riešenie neukazuje hneď. Od ľudí očakáva trpezlivosť, modlitby, zápasy. Taký šľachetný je Boh! Zober si človeka, v občianskej vojne pobil množstvo ľudí, a žije dodnes! V druhom živote mu Boh povie: „Doprial som ti žiť dlhšie, než dobrým“. Taký človek v svojej vine nebude mať žiadne poľahču¬júce okolnosti.
     - Otče, prečo niekedy ľudia, ktorí sú ťažko chorí nezomierajú?
     - Zrejme majú ťažké hriechy, preto nezomierajú. Boh čaká, že sa budú kajať.
     - A čo ľudia, ktorých mučia?
     - Tí, ktorí sú mučení a nie sú vinní, si odkladajú na vkladnú knižku. A tí, ktorí sú vinní, splácajú dlhy.
     - Otče, čo znamenajú slová: „Ale zlí ľudia a podvodníci budú spieť k zlému, budú strhávať do bludu a sami budú blúdiť“ (2Tim 3,13).
     - Pozri, sú ľudia s nejakým egom a Boh im dáva po krku, aby sa trochu znížili. Iní ľudia majú ega trochu viac a Boh im dáva po krku, aby sa znížili ešte viac. Ale tých, ktorí majú diabolskú pýchu, sa Boh nedotýka. Môže sa zdať, že tí ľudia prospievajú, ale čože je to za prospech? Je to čierny prospech. Preto potom takí jednoducho nepadajú dole, ale priamo na samé dno.
Autor: Marek Ignacik - Dátum: 14.08.2017

Boh dáva každému len to naužitočnejšie a najpotrebnejšie - zamyslenie na 32. týždeň v roku 2017


Poznám príbeh o človeku, ktorý žil z práce svojich rúk a všetko čo zarobil rozdeľoval medzi chudobných. Sebe nechával len toľko, koľko potreboval na prežitie. Na ďalší deň si nič neodkladal. Ktosi zo zbožných, keď videl čo robí si pomyslel, koľko dobra by vykonal, keby prosperoval ešte viac. Začal sa modliť aby mu Boh daroval hojnejšie. A Boh daroval, no ten, keď sa stal bohatým, nielenže prestal chudobným pomáhať ale ich od seba začal odháňať. Keď to zbožný videl, znovu sa modlil aby mu Boh vrátil predchádza¬júci pracovitý život. Boh vrátil, a ten znovu začal žiť ako predtým deliac sa o to čo zarobil s chudobnými. Podobne by dopadla každá zmena spôsobená ľudským zásahom, o ktorej si v svojej ľudskej, nedokonalej prezieravosti a spravodlivosti myslíme, že je dobrá.
     Platí to aj o zmenách životných osudov. Pre niekoho je lepšie aby žil v rovnakom stave, pre niekoho je zase dobrá zmena z lepšieho k horšiemu alebo z horšieho k lepšiemu. Jób bol raz veľmi šťastný, potom krajne nešťastný a potom znovu šťastný. Abrahám prežil celý svoj život v hojnosti. Jozef sa z otroka stal vysoko postaveným človekom v kráľovstve. Saulov život sa konči katastrofou.
     Tak pôsobí Boh nie preto, že má moc a silu meniť ľudské osudy, ale preto, že takéto pôsobenie je pre ľudí tým najlepším. Preto je v našom živote veľmi vhodná modlitba: „Dobrotivý Pane, nauč ma poznať Tvoje dôvody“.
 
Autor: Marek Ignacik - Dátum: 07.08.2017

Neodpustenie...? - zamyslenie na 31. týždeň v roku 2017


List Efezským 4,32: „Ale buďte vospolok dobrotiví, milosrdní, odpúšťajte si, ako aj Boh odpustil vám v Kristovi..“

Drahí priatelia v Kristovi Ježišovi,
často sa bavíme len o tom ako a čo máme urobiť. Alebo akí by sme mali byť a ako sa vzájomne ku sebe správať. Ale povedzme si niečo aj o tom, čo nerobíme a čo v nás zanecháva nedozerne následky. O odpúšťaní. Prechovávať hnev a nenávisť sa nezdá byť nejako obzvlášť nebezpečné. Krásna huba na obrázku je na pohľad lákavá. Podobne ako bolo v raji na pohľad lákavé zakázané ovocie pre Človeka - Adama a Život – Evu. Ale už pri odtrhnutí huby na obrázku by sme sa jej jedom nakazili a nehovoriac, keby sme ju skonzumovali. Aj hnev a nenávisť sú ako jed. Hoci diabol nám ich podsúva ako nie veľmi nebezpečné. Jeho pohľad a rady sú však zavádzajúce, nakazené hriechom a preto naskrze zlé. Ak niekto dá na jeho radu, nakoniec si privodí večné zatratenie.
Aj ty, milý brat a setra, ak prechovávaš voči niekomu nenávisť, ak si robíš zoznam svojich nepriateľov a na „krivdy“ nevieš zabudnúť, potom sa potrebuješ niečo dozvedieť: V živote budeš trpieť! Uvidíš, že tvoj duchovný život sa škrípajúc zastaví. Lebo odpustenie je kľúč k zdravým, silným a pretrvávajúcim vzťahom. Preto si máme stále pripomínať, aké dôležité je odpúšťať. Ježiš povedal: „Keby si teda prinášal dar na oltár, a tam by ti prišlo na um, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a odíď; najprv sa zmier s bratom, a potom príď a obetuj svoj dar.“ (Ev. podľa Mt 5,23-24) Možno si sa už rozhodol, že to a to neodpustíš, lebo ti tým dotyčný veľmi ukrivdil. Hádaj, kto z vás bude viac zranený? Ty. Hnev a neodpustenie ublížia viac tebe ako osobe, ktorej odmietaš odpustiť. Ak chceš byť duchovne zdravý a živý, potom sa musíš naučiť odpúšťať! Ježiš nás učil modliť sa: „A odpusť nám viny naše, ako aj my odpúšťame vinníkom svojim.“ (Ev. podľa Mt. 6,12)
Možno si myslíš, že taký ľudia si ani odpustenie nezaslúžia. Ale to isté si myslia niektorí o nás. Veru neodpúšťame si preto, lebo si to zaslúžime. Odpúšťame si preto, že sám Boh sa nad nami zmilúva a štedro nám odpúšťa. Odpustenie, ktoré k nám prichádza z hora, je založené na zásluhách Božieho Syna a na Božej láske k nám. Ak vieme niečo o tom, čo Kristus pre nás urobil, potom by nám nemalo byť tak ťažkým odpustiť si .
Kresťania sú ľudia, ktorým bolo veľa odpustené, preto by mali byť známi tým, že radi odpúšťajú. A ak chceš byť duchovne zdravý a živý, potom sa musíš naučiť odpúšťať. Amen!
Autor: Viktor Sabo - Dátum: 31.07.2017
1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 >>