MOSR
Ministerstvo obrany Slovenskej republiky
Kutuzovova 8
832 47 Bratislava

www.mosr.sk
tlacove@mod.gov.sk

Príhovory, zamyslenia


"Ja som chlieb života" - zamyslenie na 40. týždeň v roku 2017


1. Text: J 6,35 - „Ja som chlieb života“

    Zodpovedať otázku: Kto som?, je dôležité. Dieťa Karola a Márie. Poistenec zdravotnej poisťovne ... Poberateľ sociálnych dávok. Prispievateľ do štátnej pokladnice. Kto som, je treba vedieť sám pre seba. Kto som, by mali vedieť aj iní, s ktorými prichádzam do kontaktu.

    Pred dvetisíc rokmi ľudí zaujímalo, kým je Ježiš. Preto v Jánovom evanjeliu máme sedem Ježišových výrokov o sebe. Ježiš sám hovorí, kto je. Prvý výrok, v ktorom sa Ježiš predstavuje znie: „Ja som chlieb života.“    

    Kristus ponúka niečo viac, ako je materiálny chlieb. No zároveň niečo, čo každodenne potrebujeme. To nie je výrobok, ktorý sa dá kúpiť na pultoch v predajniach. Nie je to niečo, ale niekto – je to Boží Syn, ktorý sa dáva ako dar. A dar, ako vieme, je vždycky zadarmo. Nedá sa kúpiť, ani si ho zaslúžiť svojimi skutkami. Len ho prijať. A toto prijatie znamená veriť. Viera je našou slobodnou odpoveďou na Božiu ponuku.

    „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nebude hladovať a kto verí vo mňa, nebude smädný. Nikdy.“ Hovorí tak trochu obrazne, básnicky – že je chlebom. Chlieb je základná potravina. Na všetkých svetadieloch. Vo všetkých krajinách. Chlieb nevyhnutne potrebujeme pre svoju existenciu. Teda, prenesene na slová, ktoré povedal Ježiš o sebe: aj jeho nevyhnutne potrebujeme pre život. Pôsobí trochu inak ako chlieb pre naše telo. Neposilňuje svalovú hmotu, ale vzťah k nebeskému Otcovi. Dáva nám síce energiu, ale trochu inú: silu „dávať sa Bohu“. Vie, čo skutočne potrebujeme. „Ja som chlieb života.“ Jedine on môže nasýtiť tak, že človek naplní všetky svoje potreby. Nájde zmysel života.

    Ježiš žiadal od tých, čo ho hľadali v Kafarnaume, nový pohľad na seba. Učí, že len cez neho môže človek dosiahnuť plnohodnotný život. Tento pozemský i ten budúci – večný v Božom kráľovstve. No väčšina od neho odišla. Zostali len dvanásti učeníci /6,67/.
     Celými dejinami, až podnes prichádza za Ježišom veľký zástup. V cirkevných matrikách sú zapísané mená rôznych ľudí. Počúvajú Božie slová, čakajú niečo od Krista, a postojom i následným konaním sa rozhodujú. S Kristom alebo bez neho. Naplnil alebo nenaplnil moje očakávania? Ponúkol mi, to čo si myslím, že je pre mňa dostačujúce? Čakám, že mi dá „chlieb“? Martin Luther vo výklade Modlitby Pánovej píše, že „chlebom“ je „pokrm, nápoj, odev, obuv, dom, dvor, pole, dobytok, peniaze, majetok“. Stačí mi pre život len toto?

    „Ja som chlieb života“ – platí aj dnes. Ako keby nám Pán hovoril: Neuspokoj sa len s matériou. Sú nevyhnutné pre existenciu. Ale aj dnes platí, že duša bez viery v Boha je prázdna. Je hladná a nešťastná. Chýba jej pravda, „láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, sebaovládanie.“ /G 5,22-23a/ Toto všetko /a ešte oveľa viac/ ponúka Ježiš, „chlieb života“.

    Akým chlebom sa budeš sýtiť, tvoja rodina: manželský partner a deti, tvoji kolegovia, záleží len na tebe. Väčšinou sa snažíme vyberať pre seba len to najlepšie. Tak sa správne rozhodni! Amen.
Autor: Ľubomír Kordoš - Dátum: 02.10.2017

Skromnosť je ťažko plniteľná forma dobra (arcibiskup Ján Sanfranciský) - zamyslenie na 39. týždeň v roku 2017


     Christos si raz v dome, do ktorého bol pozvaný všimol, ako si hostia vyberali popredné miesta. Postrehnúc tento detail, Pán, pre ktorého v morálke nebolo nič druhoradé, povedal slová, ktoré znejú v celom svete dodnes: „Keď ťa niekto pozve na svadbu, nesadaj si na prvé miesto, aby medzi pozvanými nebol niekto dôstojnejší, ako si ty. A prišiel by ten, čo pozval teba i jeho a povedal by ti: Uvoľní miesto tomuto. A vtedy by si s hanbou musel zaujať posledné miesto. Ale keď budeš pozvaný, choď a sadni si na posledné miesto, aby keď príde ten, čo ťa pozval, povedal ti: Priateľ, postúp vyššie! Vtedy budeš poctený pred všetkými pozvanými. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený“. (Lk 14,8-11)
     Ľudská samoľúbosť sa najviac prejavuje práve v životných situáciách, pri návštevách, v hoteloch, pri stolovaní. Ako kedysi, aj dnešný hosť chce sedieť na čo najváženejšom mieste. Takéto predbiehanie sa pri zaujímaní miesta prebiehalo medzi bojarmi Moskovskej Rusy, ktorí sa navzájom snažili vytlačiť z popredných miest za cárskym stolom. Samozrejme, okrem stolov tých najbiednejších ľudí, takáto súťaživosť v ctižiadosti prebieha vo všetkých kútoch sveta, hoci nepozorovane.
     Skromnosť je ťažko plniteľná forma dobra! Človek, chorobne premýšľajúci nad tým, čo robiť aby nebol postavením nižšie ale vyššie ako druhý, nie je schopný tvorivo pracovať. Tobôž nie duchovne. Toto sa vzťahuje zvlášť na nás duchovných. Slávybažnosť je znakom nie len morálnej, ale aj intelektuálnej stagnácie.
     Nám ľuďom Christos v tých múdrych a pokojných slovách odhalil túto pravdu. Namiesto ostrého usvedčenia ľudstva ukázal svoje Božské milosrdenstvo uzdravením chorého. Bolo to v dome jedného z popredných farizejov a uskutočnilo sa to v sobotu, v sviatočný deň, keď bolo zakázané vykonávať akúkoľvek prácu. Ako dnes, aj vtedy mnohí nechápali, v čom spočíva duch náboženského sviatku, nechápali to, že nespočíva v mŕtvom písme vonkajšieho plnenia predpisov a príkazov, nechápali, že skutočný náboženský sviatok je dňom poslušnosti Bohu v duchu a pravde a prejavovaní milosrdenstva.
     Čiže ľudia, ktorí nechápali tento náboženský zmysel sviatku považovali Christove uzdravenie chorého v sviatočný deň za porušenie prikázania o pokoji v siedmi deň. Takáto je slepota ľudí. Ale Pán prišiel aby zachránil slepých... V ten deň, keď bol Christos u farizejov ako hosť, „prišiel k Nemu akýsi človek, chorý na vodnatieľku. Tu prehovoril Isus a pýtal sa zákonníkov a farizejov: Je dovolené v sobotu uzdravovať a či nie? Oni však mlčali. On ho nato uchopil, uzdravil a prepustil. Potom k ním prehovoril a povedal: Ak niekomu z vás spadne do studne osol alebo vôl, či ho hneď nevytiahne aj v deň sobotný? A oni neboli schopní Mu na to odpovedať“. (Lk 14,2-6)
     Dielom človeka je konať dobro a vždy pomáhať ľuďom, zvlášť v čase náboženských sviatkov. Každý deň je Božím dňom, a stvorený je pre dobro. A sviatkom viery je milosrdenstvo Božie a ľudské.
     Učiac túto pravdu Spasiteľ ukázal, že prejavovaniu milosrdenstva najviac prekáža ľudská samoľúbosť, a preto, želajúc si uzdravenie všetkých ľudí povedal: „každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený“.
     Mnohí v tomto svete nepoznajú duchovné zákony. No tie zákony existujú a popierajú neverenie v duchovnom svete. Smutný, odpudzujúci dojem zanecháva na všetkých, dokonca aj na neveriacich ľuďoch človek, ktorý seba sám pyšne chváli. A čím viac sa chváli a vyvyšuje, tým viac je pre ostatných úbohým. Takto pôsobí duchovný zákon. Čím je človek skromnejší, tým je pre ostatných milší. Skromných majú všetci radi, slávybažní všetkých odstrkujú. Zreteľne vidíme, že ten nemenný zákon pôsobí dokonca v neveriacich ľuďoch. A ak si neveriaci nevážia skromnosť v sebe, vždy si ju vážia v iných ľuďoch.
     Nemýlime sa, ak skromnosť považujeme za jednu z najviac ukľudňujúcich čŕt ľudskej osobnosti. Skromnosť sa bezpochyby rovná milosrdenstvu, lebo človek len vďaka jedinej skromnosti už je milosrdný k druhým ľuďom, neobťažuje ich svojimi nárokmi, netrápi ich svojim poukazovaním na nejakú dôležitosť. Úmyselne alebo nie nepyšný vždy ako prvé vzdá česť Bohu a potom aj ľuďom, ktorí všetky svoje dary majú od Boha.
     Skromný preto v živote nikdy neprehráva. Jeho talenty a hodnoty sa vďaka skromnosti nikdy nezmenšujú, naopak, rastú.
     Skromnosť taktiež vôbec neznamená slabosť, ako si myslia niektorí, čo zo skromnosti majú strach. Ona, a len ona je silou a statočnosťou ducha. V živote spoločenstiev a národov kráča pýcha pred záhubou. Úroveň kultúry je priamo proporcionálna spoločenskej a medzinárodnej skromnosti. Preto Slovo, ktoré stvorilo svet, na seba prijalo život skromného Človeka a podstúpilo strastiplnú cestu života, ukazujúc ducha skromnosti, ako svetlo, ktoré vedie do nekonečnej slávy Nebeského kráľovstva. Pokora Isusa Christa je pečaťou pravdy v človeku.
Autor: Vladimír Varga - Dátum: 25.09.2017

Bojte sa zdanlivej spravodlivosti (metropolita Anton Surožský) - zamyslenie na 38. týždeň v roku 2017)


Zvykli sme si pohŕdať a odsudzovať farizeja. Zdá sa nám, že dnešné Evanjelium (Lk 18,10-14)  nám na to dáva právo, lebo ho odsúdil samotný Christos. No zabúdame, že arogantná spravodlivosť farizeja vyšla draho nie len jeho ale aj jemu podobných ľudí. Boli to ľudia asketických počinov a presvedčenia. Krátko povedané ľudia, ktorí rozmýšľali ako evanjeliový farizej. Ten sa v svojej horlivosti postil dva razy do týždňa, čiže sa domnieval, že Bohu dáva nie len to, čo Mu má dať podľa zákona, ale aj niečo viac, nadmieru. Taktiež značnú časť zo svojich príjmov rozdával biednym, čiže aj k ľuďom sa choval akýmsi, hoci drsným, ale životným počinom. Preto ho nemôžeme len tak jednoducho posudzovať. Farizeji boli ľudia, ktorí boli pripravení niesť ťarchu svojho asketického počinu. Ten sa však rozbíjal o Božiu pravdu na tom, že zo svojho počinu čerpali vedomie akejsi zdanlivej spravodlivosti, no lásku nedosahovali.
     Farizej vošiel do chrámu, nezastavil sa na prahu dverí, ani na um mu neprišlo, že sa nachádza v chráme živého Boha, že niet tvora, ktorý by pred ním nemusel padnúť s chvením, s bázňou a láskou. Prišiel ráznym krokom a zaujal svoje miesto v chráme – on na to miesto “má právo“, on žije dôstojne, podľa pravidiel zákona, preto stoji tam, kde má právo stať.
     Nie je to desivé, a neodsudzujúc, podobajúce sa nám? Ako často vieme, že máme pred Bohom, medzi ľuďmi miesto a že máme miesto, a teraz nehovorím v reálnom chráme, ale o tom tajomnom, neviditeľnom chráme, ktorým je vesmír, chvejúco obklopujúci svojho živého Boha. My si tiež často myslíme: „Moje miesto je tu a jeho tam“.
     No stál tam aj človek, ktorý podľa ľudského súdenia pred sebou nemal žiadnu cestu vpred, do predných radou Božích spravodlivých. Bol výbercom daní, ale ako sa líšil od tých súčasných! Jednoducho bol len prisluhovačom okupantov – Rimanov, ktorí zotročili izraelský národ, hocijako ho utláčali a hľadali v ňom takých ľudí, ktorí by sa venovali iba braniu a vyberaniu daní v ňom. Samozrejme, takýto ľudia boli všetkými nenávidení, pretože zákonom ich života bolo vydieranie, tvrdosť, donucovanie, nemilosrdnosť.
     Avšak je vidieť, že ten mýtnik sa naučil v tom hroznom a surovom živote, ktorý viedol medzi sebe podobnými a medzi obeťami ľudskej krutosti, že človek nedokáže prežiť v hroznej ľudskej spoločnosti, ak hoci len na okamih nepotlačí zákon, ak hoci len na okamih nebude prejavený súcit, milosrdenstvo. Ak všetko pôjde podľa napísaného, ak sa všetko bude robiť tak, ako je dovolené podľa práva, potom nikto neprežije.
     Postavil sa teda za všetkých k prahu dverí vediac, že podľa ľudskej pravdy aj podľa pravdy Božej si zasluhuje tú istú bezohľadnú krutosť, ktorú on sám aplikuje deň čo deň. Stál tam, bil sa do hrude, lebo vedel, že si nezasluhuje žiadne milosrdenstvo. Milosrdenstvo sa nedá zaslúžiť, žiadne milosrdenstvo sa nedá kúpiť, a nie je možné ho byť hodným. Dá sa ho len vyprosiť. Môže prísť ako zázrak, ako nepochopiteľný, absolútne neočakávaný zázrak, keď sa spravodlivosť skláňa pred hriechom, keď zrazu vybuchne milosrdenstvo tam, kde sa musí prejaviť vysoká, nekompromisná pravda. Stojí tam celý v svojom hriechu, neodvážiac sa vojsť do oblasti Božej pravdy, pretože tam preň niet odpustenia, Stojí pri prahu dverí v nádejí, že na kraj tohto chrámu, na kraj spravodlivosti a cez jej kraj sa preleje milosť, ľútosť, súcit, milosrdenstvo, že sa s nim stane nezaslúžene a nemožné.
     Preto, že v to verí, preto, že život ho naučil práve tomu, že uskutočňuje sa aj nemožné, a že len nemožné činí ľudský život možným, stojí, a dochádza k nemu Božie odpustenie.
     Christos nám hovorí, že ten odišiel viac ospravedlnený, než druhý. Farizej jednoducho nebol odsúdený, až do smrti je možné nádejať sa na odpustenie, snažil sa byť spravodlivý, bol pracujúci, vkladal telesné aj duševné úsilie do svojej spravodlivosti. Tá však bola neplodná, nevykresala sa z nej ani iskierka súcitu a lásky, čo vlastne nebola spravodlivosť...
     A nespravodlivosť získala odpustenie.
     Zamyslíme sa nad tým. Porozmýšľajme, či sme hoci len farizejmi, či je v nás vôbec nejaká pravda, pravda pred ľuďmi s dobročinnosťou, pravda pred Bohom, čiže, či Mu dávame potrebné, či Mu dávame to, načo jednoducho On má právo? Potom si položme otázku: Nemajúc ani spravodlivosť farizeja, či nie sme takými istými ako on, nemilujúcimi, bezcitnými, duševne mŕtvymi nafúkancami? Ako pozeráme na blížneho v chráme, mimo chrámu, v živote, v rodine, v práci, na ulici, v novinách, všade: na blížneho ako jedinca, či ako kolektív? Ako na nich pozeráme, čo si o nich myslíme, nemajúc oporu dokonca ani v skutočnej hoci aj mŕtvej spravodlivosti farizeja?.. Amen.
Autor: Vladimír Varga - Dátum: 18.09.2017

Vinica - zamyslenie na 37. týždeň v roku 2017


V evanjeliu podľa Matúša (20. kapitola, verše 1-16) je Ježišovo podobenstvo. Toto podobenstvo je o Pánovi vinice, ktorý si najal pracovníkov. Po skončení dňa vyplatil všetkých rovnako bez rozdielu na to, ako kto dlho pracoval.  Jeho pláca bola štedrá aj voči tým, ktorí pracovali od rána a pre tých, ktorí pracovali len hodinu bola štedrá až - až. Ale problém bol v tom, že bola rovnaká.
Podľa tohto podobenstva pánom vinice je Pán Boh, pracovníci sú všetci ľudia a odmena je večná spása. Jeho milosť je rovnaká pre toho, kto ju prijal v ráno svojho života a rovnaká je tiež pre toho, kto ju prijal počas večera svojho života.
Tak ako v podobenstve zneli výčitky a šomranie voči pánovi vinice, tak môžu znieť aj teraz voči Pánu Bohu: „Keby som to bol vedel, tak až neskôr by som odovzdal svoj život Bohu.“
Tie pochybnosti môžu vznikať kvôli myšlienkam, že ako kresťania si musíme odopierať, mnohého sa vzdať a v úvodzovkách: „Nič nám nie je dovolené.“
Toto všetko však je diablovo pokušenie.  Diabol sa predstavuje nám ako ten, ktorý ľuďom dopraje a tým pádom Pán Boh z toho vyznieva ako ten, ktorý nedopraje ľuďom nič. V skutočnosti je to naopak!
To diabol nám nedopraje a všetko nám závidí. A nič nám ani nemôže dať. Ak nám niečo dobré bolo dopriate, tak len preto, že nám to dal milostivý Otec nebeský.
Patriť Pánu Bohu, Jemu slúžiť je úžasná milosť. Je to prejav Jeho milosti, že mu smieme patriť. Aj v tom podobenstve Pán si najal ľudí, a každý z nich, ak by nebol najatý, tak by si nezarobili, a ich rodiny by trpeli hladom.
  Ak si v mladosti mohol uveriť v Krista, tak za to ďakuj. Tvoj život mal jasný smer a cieľ. Pán Boh ťa chránil pred mnohými zlými rozhodnutiami.
Tvoj život by mal úplne iný smer, keby si v mladosti nespravil najdôležitejšie rozhodnutie svojho života.
Ak si v starobe uveril, buď rovnako vďačný. Pán Boh ti viac odpustil a tí, ktorým je viac odpustené podľa Ježišových slov, budú Pána Boha viac milovať.
V tomto podobenstve pán vinice si najal všetkých, ktorí tam zostali. Každému si mohol zarobiť, každému bola preukázaná milosť. Ale Pán nás upozorňuje, že „Mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.“
Iste na smrteľnej posteli je takmer každý veriaci. Ale iná otázka je, či má čas prijať milosť od Pána Boha.
Ak si prijal túto ponuku spásy, ďakuj za ňu! Ak ešte nie, prijmi! Aby sa ti nestalo, že neskôr bude tvoje srdce zatvrdnuté a neschopné prijať, alebo aby sa ti nestalo, že nebudeš čas, aby si túto užasnú milosť prijal.  Amen
Autor: Ondrej Rišiaň - Dátum: 11.09.2017

O dobrom slove - zamyslenie na 36. týždeň v roku 2017


Maša Haľamová v jednej básni vyznáva:
Posúď, Bože, tu žaloba človeka:
že mu srdce choré láskou preteká!
Vezmi nazad dar svoj dávny do neba.
Už na svete ľudom lásky netreba.

Koľko takých vzdychov sa vznieslo smerom k nebu?!!

Tak radi by sme boli, aby všetko bolo v poriadku, ale niekedy ani pri našej dobrej snahe všetko zlyhá.
Tak tomu bolo aj pri jednej dievčine, volala sa Lia.
Žila pokojne v malej rybárskej osade na brehu Azúrovej rieky a požiadal ju o ruku najbohatší z riečnych rybárov.
Prvé roky mladého páru boli skutočne šťastné a bezstarostné. Ale všetko toto šťastie znervózňovalo a stále viac popudzovalo Liinu svokru, ktorá mala dojem, že stráca srdce syna.
Preto ju začala trápiť všetkými možnými spôsobmi a rozširovať o nej zlé reči.
Rozhnevaná Liu sa rozhodla, že sa jej pomstí a zabije ju.
Strhnutá týmto temným rozhodnutím zašla k starému čarodejníkovi, aby si zadovážila smrtiaci nápoj.
Starec ju pozorne vypočul a podal jej fľaštičku s ružovou tekutinou, ktorú treba denne primiešať do svokrinho čaju.
Potom, aby odvrátila od seba akékoľvek podozrenie, poradil jej, aby svokre každé ráno jemne a uvoľňujúco masírovala šiju, ramená a čelo.
Takýmto spôsobom ju do šiestich mesiacov pomaly prekvapí smrť.
Liu vytrvalo nalievala kvapky ružovej tekutiny svokre do čaju a trpezlivo a jemne ju denne masírovala.
Denná masáž spriadala medzi dvoma ženami nové vlákna priateľstva. Ich srdcia sa zmenili.
Svokra si všimla, že nevesta je nielen pekná, ale aj zdvorilá a veľkodušná.
Liu denne objavovala materské srdce svokry.
Po niekoľkých mesiacoch Liu vlastne zabudla na dôvod denných návštev, teda kvapiek ružovej tekutiny v čaji a masáži.
To všetko sa vzájomným pričinením, hlbokými rozhovormi a nežnosťou premenilo na pokojný a milý návyk.
No jedného dňa si zrazu spomenula na všetko, keď svokra nevinne povedala: „Tak nám je spolu dobre. Aká škoda, že ja musím umrieť skôr ako ty...“
Liu vstala a rozbehla sa za starým čarodejníkom, aby jej dal protijed. Padla na kolená a prosila ho. Vysvetlila mu, čo sa stalo a ako sa jej srdce zmenilo.
Starec sa usmial a povedal: „Tekutina, ktorú som ti dal, je iba vodička z lupeňov ruže.
Pravý protiliek na jed nenávisti, ktorú si mala v sebe, bola každodenná masáž. Keď sa pozeráš niekomu do očí, si mu blízko. Keď sa s ním rozprávaš, nemôžeš ho nenávidieť.“
Zaujímavá veta, ktorú povedal tento múdry muž.
Uznávame to, čo je napísané v žalme 133:
„Hľa, aké dobré, aké milé je to, keď bratia spolu bývajú! Ako výborný olej na hlave, čo steká na bradu, Áronovi na bradu, čo steká na okraj jeho rúcha. Ako rosa Hermona, čo padá na sionské vrchy. Lebo Hospodin tam udelil požehnanie a život naveky.!
Pretože tam, kde sú ľudia spolu, môžu si všetko vydiskutovať, v prítomnosti druhých nevznikajú klebety, lebo tam sú. Nevznikajú ani falošné chýry, lebo si môžu všetko vysvetliť.
Ale nie vždy prítomnosť druhého vedie k takej spokojnosti, niekedy práve čím sa ľudia stretávajú tým sú k sebe horší.

Ako to zniesť, keď ma ten iný deptá, nivočí moje dobré snahy?
Súhlasíme s múdrosťou prísloví, ktorá hovorí:
Vľúdna odpoveď odvracia prchkosť, ale urážlivé slovo vzbudzuje hnev. Jazyk múdrych dáva dobré poznanie,
ale ústa bláznov chrlia bláznovstvo. Na každom mieste sú oči Hospodinove, ktoré pozorujú zlých aj dobrých.“ (Príslovia 15 : 1 - 3)
 
Autor: Ondrej Rišiaň - Dátum: 04.09.2017

O Márii a Marte - zamyslenie na 35. týždeň v roku 2017


Príbeh v Lukášovom evanjeliu v 10. kapitole hovorí o dvoch sestrách.
Jedna z nich Marta pozvala Ježiša a jeho učeníkov k sebe domom. Druhá sestra Mária, potom ako Ježiš vstúpil do ich domu, si sadla blízko Ježiša a celý čas počúvala, čo hovorí.
Jedna sestra sa snažila pohostiť skupinu ľudí v dome a druhá len počúvala pozorne, o čom ich vážený hosť hovorí.
Po chvíli Marta, ktorá bola na roztrhanie, vybuchla a požiadala Ježiša, aby „povzbudil“ aj Máriu k aktivite. Na Martino prekvapenie ju Ježiš „schladil“ a povedal, že Mária si vybrala tú lepšiu aktivitu ako Marta – vybrala si podiel, ktorý jej nebude odňatý.
Tieto dve sestry boli rozdielne. Jedna sa javila ako extrovert a cholerik, a druhá ako introvert a flegmatik. Rôzne reagovali a mali dva odlišné názory na to, čo majú robiť v prítomnosti Pána Ježiša.
Svojím konaním to prezentovali. Jedna si myslela, že má počúvať a druhá posluhovať.
Nie je to nič divné, že dvaja blízky ľudia aj vekom aj príbuzensky, majú odlišné názory.
Kde sú rozličné názory, tam sú spory. Vtedy to Pán rozriešil.
Ale kto má dnes pravdu?
Má pravdu ten, kto vie šikovnejšie podať svoj názor, alebo prípadne aj hlasnejšie. A v tomto prípade by mala pravdu len Marta, ktorá povedala svoj názor, Mária nie.
Mnohokrát každý má svoj názor. Ale to neznamená, že každý má aj pravdu. Ale k presvedčeniu o vlastnej neomylnosti sa dá veľmi ľahko uveriť. Najmä vtedy, ak zabúdame, že máme dve uši na počúvanie a len jeden jazyk na hovorenie.
K tomu môže dôjsť, keď nemyslíme na Pána. 
Ale v blízkosti Jeho nájdeme odpovede.
On upozorňuje všetkých na to, čo je najdôležitejšie a pomáha uprostred názorov nájsť ten správny. 
Autor: Ondrej Rišiaň - Dátum: 28.08.2017

Čo je hlavné pre spásu - Zamyslenie na 34. týždeň v roku 2017


Položme si otázku, a to, čo odpovieme, nech bude odpoveďou aj pre nás samotných. Čo myslíte, čo je pre novorodenca najdôležitejšie? Jedlo, teplo, čistota alebo opatera? Možno poviete, že pre normálny vývin dieťaťa je nevyhnutné všetko z menovaného.
     Prebudiaca sa a kajúcna duša sa podobá novorodencovi. Spomeňme si čo povedal Spasiteľ Nikodémovi (pozri Jn 3,1-21) o novom narodení človeka. Pre novorodenú dušu je nevyhnutné kŕmenie Kristovým slovom, očisťovanie modlitbou a pôstom, zohrievanie sa láskou k svojmu Stvoriteľovi, a pozorné chránenie sa pred všetkými zlými duchovnými strelami a záhubou.
     Či nám Spasiteľ prostredníctvom svojich apoštolov neprikázal: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania“(Jn 14,15)? A nepovedal: „zachovávajte prikázanie“, ale: „zachovávajte prikázania“. Zachovávanie Kristových prikázaní spočíva predovšetkým v našom namáhaní sa nad našou vlastnou dušou, a v mnohých iných námahách.
     Pozrite na záhradníka. Koľko sa namáha len okolo jedného stromu a ani jeden nevynechá. Ako je možné, že zabúdame na starostlivosť o svoju dušu, náš jediný majetok, ktorý nepohltí nenásytná smrť?
     Niektorí sa domnievajú, že pre spásu svojej duše potrebujú vykonať púť do Jeruzalemu alebo na nejaké iné miesto. Takéto prikázanie u Pána niet, ale pre lásku k Nemu a kvôli spáse svojej duše ľudia na seba berú túto námahu. Ako je potom možné považovať hoci len jedno z prikázaní za menej dôležité a zanedbávať ho?
Autor: Marek Ignacik - Dátum: 21.08.2017

Boh nás trpí - zamyslenie na 33. týždeň v roku 2017


Boh dnes trpí všetko čo sa deje. Trpí, aby sa zlý človek nemohol vyhovárať. Do niektorých prípadov Boh zasahuje sám, v iných prípadoch čaká a riešenie neukazuje hneď. Od ľudí očakáva trpezlivosť, modlitby, zápasy. Taký šľachetný je Boh! Zober si človeka, v občianskej vojne pobil množstvo ľudí, a žije dodnes! V druhom živote mu Boh povie: „Doprial som ti žiť dlhšie, než dobrým“. Taký človek v svojej vine nebude mať žiadne poľahču¬júce okolnosti.
     - Otče, prečo niekedy ľudia, ktorí sú ťažko chorí nezomierajú?
     - Zrejme majú ťažké hriechy, preto nezomierajú. Boh čaká, že sa budú kajať.
     - A čo ľudia, ktorých mučia?
     - Tí, ktorí sú mučení a nie sú vinní, si odkladajú na vkladnú knižku. A tí, ktorí sú vinní, splácajú dlhy.
     - Otče, čo znamenajú slová: „Ale zlí ľudia a podvodníci budú spieť k zlému, budú strhávať do bludu a sami budú blúdiť“ (2Tim 3,13).
     - Pozri, sú ľudia s nejakým egom a Boh im dáva po krku, aby sa trochu znížili. Iní ľudia majú ega trochu viac a Boh im dáva po krku, aby sa znížili ešte viac. Ale tých, ktorí majú diabolskú pýchu, sa Boh nedotýka. Môže sa zdať, že tí ľudia prospievajú, ale čože je to za prospech? Je to čierny prospech. Preto potom takí jednoducho nepadajú dole, ale priamo na samé dno.
Autor: Marek Ignacik - Dátum: 14.08.2017

Boh dáva každému len to naužitočnejšie a najpotrebnejšie - zamyslenie na 32. týždeň v roku 2017


Poznám príbeh o človeku, ktorý žil z práce svojich rúk a všetko čo zarobil rozdeľoval medzi chudobných. Sebe nechával len toľko, koľko potreboval na prežitie. Na ďalší deň si nič neodkladal. Ktosi zo zbožných, keď videl čo robí si pomyslel, koľko dobra by vykonal, keby prosperoval ešte viac. Začal sa modliť aby mu Boh daroval hojnejšie. A Boh daroval, no ten, keď sa stal bohatým, nielenže prestal chudobným pomáhať ale ich od seba začal odháňať. Keď to zbožný videl, znovu sa modlil aby mu Boh vrátil predchádza¬júci pracovitý život. Boh vrátil, a ten znovu začal žiť ako predtým deliac sa o to čo zarobil s chudobnými. Podobne by dopadla každá zmena spôsobená ľudským zásahom, o ktorej si v svojej ľudskej, nedokonalej prezieravosti a spravodlivosti myslíme, že je dobrá.
     Platí to aj o zmenách životných osudov. Pre niekoho je lepšie aby žil v rovnakom stave, pre niekoho je zase dobrá zmena z lepšieho k horšiemu alebo z horšieho k lepšiemu. Jób bol raz veľmi šťastný, potom krajne nešťastný a potom znovu šťastný. Abrahám prežil celý svoj život v hojnosti. Jozef sa z otroka stal vysoko postaveným človekom v kráľovstve. Saulov život sa konči katastrofou.
     Tak pôsobí Boh nie preto, že má moc a silu meniť ľudské osudy, ale preto, že takéto pôsobenie je pre ľudí tým najlepším. Preto je v našom živote veľmi vhodná modlitba: „Dobrotivý Pane, nauč ma poznať Tvoje dôvody“.
 
Autor: Marek Ignacik - Dátum: 07.08.2017

Neodpustenie...? - zamyslenie na 31. týždeň v roku 2017


List Efezským 4,32: „Ale buďte vospolok dobrotiví, milosrdní, odpúšťajte si, ako aj Boh odpustil vám v Kristovi..“

Drahí priatelia v Kristovi Ježišovi,
často sa bavíme len o tom ako a čo máme urobiť. Alebo akí by sme mali byť a ako sa vzájomne ku sebe správať. Ale povedzme si niečo aj o tom, čo nerobíme a čo v nás zanecháva nedozerne následky. O odpúšťaní. Prechovávať hnev a nenávisť sa nezdá byť nejako obzvlášť nebezpečné. Krásna huba na obrázku je na pohľad lákavá. Podobne ako bolo v raji na pohľad lákavé zakázané ovocie pre Človeka - Adama a Život – Evu. Ale už pri odtrhnutí huby na obrázku by sme sa jej jedom nakazili a nehovoriac, keby sme ju skonzumovali. Aj hnev a nenávisť sú ako jed. Hoci diabol nám ich podsúva ako nie veľmi nebezpečné. Jeho pohľad a rady sú však zavádzajúce, nakazené hriechom a preto naskrze zlé. Ak niekto dá na jeho radu, nakoniec si privodí večné zatratenie.
Aj ty, milý brat a setra, ak prechovávaš voči niekomu nenávisť, ak si robíš zoznam svojich nepriateľov a na „krivdy“ nevieš zabudnúť, potom sa potrebuješ niečo dozvedieť: V živote budeš trpieť! Uvidíš, že tvoj duchovný život sa škrípajúc zastaví. Lebo odpustenie je kľúč k zdravým, silným a pretrvávajúcim vzťahom. Preto si máme stále pripomínať, aké dôležité je odpúšťať. Ježiš povedal: „Keby si teda prinášal dar na oltár, a tam by ti prišlo na um, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a odíď; najprv sa zmier s bratom, a potom príď a obetuj svoj dar.“ (Ev. podľa Mt 5,23-24) Možno si sa už rozhodol, že to a to neodpustíš, lebo ti tým dotyčný veľmi ukrivdil. Hádaj, kto z vás bude viac zranený? Ty. Hnev a neodpustenie ublížia viac tebe ako osobe, ktorej odmietaš odpustiť. Ak chceš byť duchovne zdravý a živý, potom sa musíš naučiť odpúšťať! Ježiš nás učil modliť sa: „A odpusť nám viny naše, ako aj my odpúšťame vinníkom svojim.“ (Ev. podľa Mt. 6,12)
Možno si myslíš, že taký ľudia si ani odpustenie nezaslúžia. Ale to isté si myslia niektorí o nás. Veru neodpúšťame si preto, lebo si to zaslúžime. Odpúšťame si preto, že sám Boh sa nad nami zmilúva a štedro nám odpúšťa. Odpustenie, ktoré k nám prichádza z hora, je založené na zásluhách Božieho Syna a na Božej láske k nám. Ak vieme niečo o tom, čo Kristus pre nás urobil, potom by nám nemalo byť tak ťažkým odpustiť si .
Kresťania sú ľudia, ktorým bolo veľa odpustené, preto by mali byť známi tým, že radi odpúšťajú. A ak chceš byť duchovne zdravý a živý, potom sa musíš naučiť odpúšťať. Amen!
Autor: Viktor Sabo - Dátum: 31.07.2017

Božia múdrosť - zamyslenie na 30. týždeň v roku 2017


List Jakuba 1,5: „Ak sa niekomu z vás nedostáva múdrosť, nech si ju prosí od Boha, ktorý prosto a ochotne dáva všetkým, a dostane sa mu jej.“

Drahí priatelia v Kristovi Ježišovi,
svedkovia proti nemu falošne svedčili. „Počuli sme ho preklínať Mojžiša aj Boha. Tento muž neustále rozpráva proti Božím zákonom. Dokonca sme ho počuli povedať, že Ježiš Nazaretský zničí toto miesto a zruší všetky zvyky, ktoré nám dal Mojžiš.“
Áno drahí čitatelia. Je to príbeh o Štefanovi. Možno si poviete, že tento príbeh nepatrí do teplých júlových dní. Ale skôr na Vianoce, keď si na Štefanovo umučenie spomíname. Ale tento príbeh by mal byť našou každodennou školou Božej múdrosti, trpezlivosti a školou modlitby, keď sa nám nedarí, sme vyčerpaní alebo nám hrozí aj niečo horšie.
Veľkňaz sa obrátil k obžalovanému. „Čo poviete na svoju obhajobu?“ Ten pokojne vstal a jeho jemný tón hlasu sa zmenil. „Vaši predkovia zabili každého, kto sa opovážil hovoriť o príchode Ježiša. A vy pokračujete vo vašich náboženských tradíciách - vy zradcovia a vrahovia, každý z vás. Boží zákon vám bol daný skrze anjelov - ako zabalený dar! - a vy ste ho premrhali!“ Reakciou na to boli výkriky a nadávky, no Štefan ostal neochvejný. Pozdvihol zrak k nebu a vyhlásil: „Och! Vidím nebesia otvorené a Syna človeka stáť po Božom boku!“ Zapchali si uši rukami, hnali ho a vyvliekli von z mesta. Jeden z farizejov menom Saul potichu pozbieral ostatným rúcha, aby ich Štefanova krv nezašpinila.
Štefan aj v čase svojej smrti ostal neochvejný, dokonca sa tešil, že umiera v Kristovi. Čo by sme robili my... Neboli by sme ako Peter alebo ako Judáš?... Vidieť Krista Ježiša, drahí spolubojovníci, keď nám hrozí pohroma a naše dni sú spočítané, je Boží dar. Dar milosti, ktorý sa buduje osobným vzťahom s Pánom Ježišom. Potom práve vtedy, keď sme ohrození, opustení, zradení alebo ponížení, môžeme uvidieť Boha. Na otázku: „Prečo, Pane Bože?“, môže Pán povedať: „A prečo nie? “.  Ak Božiu milosť, danú nám v Kristovi žijeme každý deň, tak sa nebudeme pýtať, ale zoberieme to ako Božiu vec. Z príbehu o Štefanovi vieme, že niektorí ho nechceli počúvať, zapchávali si uši a hnaní nenávisťou vyviedli ho von z mesta a.... kameňovali. Pravdu Božiu však neukameňujeme ani neupálime. Môžeme ju len získať v múdrosti Ducha Svätého. Saul sa najprv zašpinil martýrskou krvou Štefana, ale potom neskôr, po obrátení, keď spoznal Pravdu v Ježišovi, podstúpil martýrsku smrť ako apoštol Pavol a vyznal:  „Lebo mne žiť je Kristus a umrieť zisk.“
Keď začali na Štefanove telo dopadať kamene, vykríkol: „Pane Ježišu, vezmi si môj život.“ Potom si kľakol a nahlas sa modlil, takže všetci počuli: „Pane, neviň ich za tento hriech“ – to boli jeho posledné slová. Potom zomrel.
Zachovať si chladnú hlavu v ťažkých situáciách je to najmúdrejšie, čo môžeme urobiť. Aj obyčajné situácie ako uviaznutie v zápche, zlá známka v škole, potrestanie veliteľom alebo napomenutie v práci, stačia na to, aby sme stratili pokoj. Avšak prejsť nezvyčajne stresujúcimi situáciami si vyžaduje viac ako len zdravý rozum. Vyžaduje si to Božiu múdrosť. Keď Štefan čelil falošným obvineniam, a dokonca stál tvárou tvár smrti, ukázal pravú múdrosť. Netúžil po pomste. Nenadával na svojich žalobcov. Jednoducho sa zameral na to, o čom vedel, že je pravda to, čomu farizeji odmietali uveriť – že Ježiš je Boží Syn. Ten istý Ježiš, ktorý prijal Štefana, keď umieral, prijme aj teba, ak sa budeš riadiť múdrosťou, ktorá pochádza od Boha. Amen.

Parafrázované podľa Skutkov Apoštolov 6, 11 – 7,60
Autor: Viktor Sabo - Dátum: 24.07.2017

Choďte... - zamyslenie na 29. týždeň v roku 2017


Evanjelium podľa Matúša 28,19a: „Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy...“

Drahí priatelia v Kristovi Ježišovi,
keby som Vám povedal v tomto dovolenkovom období choďte na dovolenku  iste by ste sa potešili. Ale aj na dovolenku treba mať peniaze a vopred ju naplánovať a pripraviť. Potom je to choď len akousi „čerešničkou na torte“. Lebo dovolenku treba dobre zorganizovať. Dobre to vie ten, kto má už po devolenke.
Slová vyslania v Biblii, „choďte“, nás povolávajú, nie však na dovolenku alebo si oddýchnuť. Každý kresťan má úlohu a poslanie ísť „pracovať na  vinicu“ Ježiša Krista. Vieru len prijať, ale ju nežiť, znamená len prežívať! Preto všetci, ktorí sme kresťanmi, sme týmito slovami vyslaní byť misionármi. V slovách a skutkoch, v láske a odpustení. Pán Ježiš nás vysiela ako svojich učeníkov. My sme však neraz hluchí. Myslíme si, že služba misie patrí len misionárom. Ale kto je misionár?  Iba ten, kto ide za hranice Slovenskej republiky? Veru,  hlavne ten, kto ide za hranice svojho egoizmu a stáva sa Kristovým misionárom  podľa Jeho povolávacieho rozkazu:  „Choď!“.
Modlime sa za misiu v zahraničí, ale konajme ju aj doma, v našej krajine. Chcem Vás vyzvať k modlitbám, aby „Pán žatvy“ vyslal svojich pracovníkov na „svoju vinicu“ na Slovensku ale aj do zahraničia, na miesta, kde je potrebné zvestovať evanjelium o Pánovi Ježišovi Kristovi. Nie je to ľahké ani tu ani tam. Na ilustráciu sa chcem s vami podeliť o tento príbeh z Pakistanu:
„Ak sľúbiš, že ponesieš svoj kríž, bude to život plný tŕňov, vrchov a ťažkostí,“ pevným hlasom vyhlásila pakistanská tínedžerka. Salíma, kresťanka, ktorá žije v Pakistane ovládanom moslimami, rozprávala o svojej viere spolužiačke Rahíle a tá neskôr prijala Ježiša. Rahílina rozhnevaná rodina obvinila Salímu, že spôsobila „konvertovanie moslimky“, za čo je v Pakistane možné dostať trest smrti. Salímu aj jej pastora zatkli a jej rodičov vypočúvala a bila polícia. V policajnej väzbe Salímu týrali, no ona svoju vieru nezaprela. Naopak, vo väzení si ticho spievala kresťanské piesne dúfajúc, že aj druhých pritiahne ku Kristovi. Rahíla utiekla z domu, jej rodina ju však chytila. Keď jej ponúkli poslednú možnosť zrieknuť sa svojej viery a vrátiť sa k Mohamedovi, odmietla. Pre tento „zločin“ Rahílu popravila vlastná rodina. Salíma bola podrobená zdĺhavým vypočúvaniam na súde. Rahílina rodina ju obvinila zo smrti svojej dcéry, no nakoniec boli tieto obvinenia stiahnuté. Salímin život už nikdy nebude ako predtým. Bola nútená presťahovať sa do inej časti Pakistanu zo strachu, že ju zabijú radikálni moslimovia. No tŕne, vrchy ani ťažkosti neoslabili jej vieru. Naopak, teraz sa pripravuje na misionársku službu. Hovorí: „Nezáleží na tom, aký veľký je vrch pred tebou, Ježiš ti pomôže ho zdolať!“
Drahí priatelia. Misionári sú často nesprávne vnímaní ako druh zvláštnych oddielov, ako špeciálna jednotka v Božej armáde viery, ktorá koná v našom mene ako náš zástupca. Pravdou však je, že každý veriaci je povolaný byť misionárom. Niektoré z Božích najcennejších činov sa môžu odohrať za kuchynským stolom pri popíjaní kávy u tvojho suseda. Podstata našej misie sa nemení, kamkoľvek by nás naša misia zaviedla. Sme „povinní“ šíriť Ježišovu lásku. Pre niektorých predstavuje rozprávanie o viere najbližším priateľom osobný triumf hrdinských rozmerov. Pre iných bude misijné pole pozostávať z rozmanitosti kultúr. Rozmer našej misie nie je dôležitý. Na čom skutočne záleží, je naša motivácia. Do akého extrému si ochotný zájsť, aby si sa s inými podelil o dobré správy o Ježišovi?
CHOĎ, drahá sestra, drahý brat spolubojovník. AMEN!
Autor: Viktor Sabo - Dátum: 17.07.2017

Láska je nad vieru a nádej - zamyslenie na 28.týždeň v roku 2017


         Prikázanie lásky bol daný pre Izraelský národ. Nepriateľovi treba pomôcť a treba mu odpustiť každý hriech. Treba brať ohľad na druhého človeka, na jeho život a na jeho majetok. Lásku k Bohu v starom zákone nájdeme hneď  knihe Exodus, kde Jahve požaduje lásku jedine sebe, pokúša človeka, či ho naozaj miluje.
         Nenávisť pochádza o Satana a láska pochádza od Boha, nenávisť privádza do zatratenia a láska zachráni človeka  - učí židovstvo. Rabbini  nenávisť prísne odsudzujú a zároveň napomínajú k láske  k blížnemu a niekedy aj k nepriateľom. 
        Boh miluje človeka, lebo je stvorený na jeho obraz, izraelitov preto lebo sú jeho synmi: On je ženích, ktorý stále je pripravený učiniť milosrdenstvo a zľutovať sa nad svojou snúbenicou. Preto má Izrael z celého srdca milovať Boha.  Pretože Boh miluje človeka aj človek má milovať svojho blížneho.
         V novom zákone, v učení Krista láska zahŕňa v sebe celý zákon a láska k bližnému je neoddeliteľná od lásky k Bohu, na tom je založená. Podľa učenia Krista láska nepodmienená: nikto nemôže slúžiť dvom pánom. Boha milovať znamená, že človek sa oddá celkom do Božích rúk, slúži iba jemu, plní iba jeho príkazy a odtrhne sa od všetkého čo ho od Neho oddeľuje. Iba táto dokonalá láska robí človeka podobného k nebeskému Otcovi. Boh nikoho nevylučuje zo svojej lásky.
        Svätý apoštol Pavol nerobí rozdiel medzi láskou Boha a Krista, rovnako učí o milosti Boha a Krista. Zdôrazňuje, že Boh svoju lásku preukázal poslaním svojho Syna, ktorý zomrel za hriešnych.  Dobrovoľná smrť Syna Božieho je Božie dielo, jeho láska je zároveň vyvolením „koho Boh miluje“ a „koho Boh pozval“.
            Láska prekonáva aj vieru a nádej, lebo viera a nádej pominú, ale láska ostane naveky. Svätý Ján vo svojom liste dokonale píše o láske „A Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život“(1Jn 4,8). Syn sa stal človekom a preto je sprostredkovateľom, lebo dáva svoj život, on dokonalým svedectvom Božej lásky v nám ľuďom „ lebo tak miloval svet, že poslal svojho jednorodeného Syna, aby každý, kto uveril nezahynul ale mal život večný“.
Autor: Simon Czap - Dátum: 10.07.2017

Sväté tajomstvo - sviatosť - zamyslenie na 27. týždeň v roku 2017


Sviatosti Pravoslávna cirkev nazýva tajomstvom. Prijímaním svätých tajomstiev sa neuzatvára duchovný život, to nie je jej konečným cieľom. Sviatosti sú iba nástrojom milosti. Ich význam však v Pravoslávnej cirkvi je potrebné správne pochopiť. Pravoslávnu cirkev  nie náhodou nazývame tajomnou cirkvou.
          Po prvé preto, lebo vo sviatostiach hlása realizmus. Verí, že sviatosti nie sú iba božské symboly ale niečo viac. Sú to duchovné dary, ktoré dostávame vnímateľným spôsobom. Hlása, že v sviatostiach pôsobí  tá istá milosť aj dnes, ktorá sa rozliala na apoštolov pri poslednej večery.
         Po druhé preto, lebo o vnútorné poklady necháva v utajení. Skôr zahaľuje tie skutočnosti, ktoré oproti nej západná cirkev dáva najavo verejnosti a zdržuje sa toho, aby tieto tajomstva právne zadefinovala. Nesnaží sa presne zadefinovať napríklad eucharistiu jednoducho preto, aby z tajomstvo  nestalo iba teóriou, ale zachovala svoj pôvodný význam. Sviatosti nie sú len materiálne ale skôr duchovné hodnoty.
         Podľa scholastiky „Boh nie je viazaný k sviatosti“, tento výrok pochádza zo západu ale veľmi dobré vystihuje východné zmýšľanie. Človek nie je zbavený tých milosti, ktoré sprostredkujú milosti.  Spomeňme si na chromého o ktorom píše svätý evanjelista Ján„Pane, nemám človeka, čo by ma spustil do rybníka, keď sa zvíri voda. A kým sa ta sám dostanem, iný ma predíde“( Jn 5, 1-9). Ježiš uzdravuje chromého priamo bez toho, aby sa dostal do vody. To však neznamená to, že hoci kto môže zanedbať  tie pramene milosti, ktoré ponúka cirkev. Znamená to, že vonkajšie znaky nech sú to akékoľvek dôležité nie sú potrebné pre Boha.
Autor: Simon Czap - Dátum: 03.07.2017

Ciele a prostriedky kresťanského života - zamyslenie na 26. týždeň v roku 2017


            Cieľom ľudského života je spoločenstvo s Bohom a zbožštenie človeka. Svätí otcovia chápu spoločenstvo v širšom slova zmysle oproti západným mysliteľom. Skrze milosť v božskom živote človek dostáva podiel: „Tým nám daroval vzácne a veľmi veľké prisľúbenia, aby ste sa skrze ne stali účastnými“(2Pet 1,4).
            V tejto spoločnosti duch sa vštepuje do vnútorného života Svätej Trojice. Do tej nekonečnej lásky, ktorá prúdi medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým a ktorá tvorí jej jadro. Z toho pozostáva  večnosť človeka.
            V Evanjeliu zvestované „Kráľovstvo“ v spoločenstve s Bohom získa svoju plnosť. V ňom sa dostáva do cieľa   milosrdný život a láska, ktorú predstavuje zákon a proroci. Iba v spoločenstve so Svätou Trojicou je schopný človek celým srdcom, celou dušou a celou mysľou milovať Boha  a blížneho, ako seba samého.
           
Spoločenstvo medzi Bohom a človekom sa však nemôže uskutočniť bez Sprostredkovateľa. On nie je iný , ako Slovo, ktoré sa telom stalo, náš Pán Ježiš Kristus: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14,6). Skrze Syna sme sa stali synmi „ Synmi Božími nás učinil“ – hovorí Svätý Atanáz.  Iba v jednote s Kristom  máme jedinú možnosť, aby sme splnili svoj nadprirodzený cieľ. Duch Svätý oživuje a naplňuje v nás túto jednotu. Svätý Irenej píše: „ Skrze Ducha sa dostávame k Synovi a skrze Syna k Otcovi“.
             Skutočnosť je tá, že kresťanská duchovnosť skúma nadprirodzený život ducha, lebo Cirkev neustále zdôrazňuje vykupiteľské dielo  Ježiša Krista je východiskom a jadrom nášho duchovného života je jej  Alfou a Omegou.
   
Autor: Simon Czap - Dátum: 26.06.2017

Zamyslenie na 25. týždeň v roku 2017


Text: 5.Mojžišova 7,6-12
6 Lebo ty si Hospodinovi, svojmu Bohu, svätým ľudom. Teba si vyvolil Hospodin, tvoj Boh, aby si Mu bol vlastným ľudom medzi všetkými národmi, ktoré sú na zemi.   7 Nie preto sa Hospodin priklonil k vám a vyvolil si vás, že by ste boli väčší ako všetky národy - veď vás bolo najmenej zo všetkých národov -   8 ale preto, že vás Hospodin miloval a že zachováva svoju prísahu, ktorú dal vašim otcom, vyviedol vás mocnou rukou a vyslobodil z domu otroctva, z ruky faraóna, egyptského kráľa.   9 Vedz teda, že len Hospodin, tvoj Boh, je Bohom; verný Boh, ktorý do tisíceho pokolenia zachováva zmluvu a priazeň tým, čo Ho milujú a Jeho príkazy zachovávajú,  10 a ktorý bezprostredne odpláca tomu, kto Ho nenávidí, aby ho zničil; nebude zhovievavý k tomu, kto Ho nenávidí, ale bezprostredne odplatí.  11 Zachovávaj prikázania, ustanovenia a právne predpisy, ktoré som ti dnes prikázal plniť.
12 Za to, že budete tieto právne predpisy poslúchať, zachovávať a dodržiavať, bude Hospodin, tvoj Boh, plniť zmluvu s tebou a priazeň, ktorú prísahou zasľúbil tvojim otcom;
Amen.

V týchto slovách sa hovorí o Božej zmluve s vyvoleným národom.
V dnešnej spoločnosti sa taktiež a to denno-denne stretávame s uzatváraním zmlúv rôzneho charakteru. Uzatvárame kúpno-predajné zmluvy, darovacie zmluvy, existuje mnoho foriem pre rozličné zmluvy. Dobrá zmluva je obojstranne výhodná. Profituje z nej jedna i druhá strana. Uzatvárajú ju dve rovnocenné strany po slobodnej dohode.
Za takýchto okolností sa môžeme pýtať - sme my, ľudia rovnocenní partneri pre Boha, aby sme mohli spoločne uzatvoriť zmluvu? Tu musíme povedať, že pri uzatváraní zmluvy z Božej strany sa jedná o jej úplne inú formu. Boh sa v nej zaväzuje človeku, že zachováva pre neho priazeň, požehnanie, pokoj. Aby On, ktorý je svätý, všemocný a spravodlivý mohol byť v spoločenstve s nami, ľuďmi, žiada od nás dodržiavanie Jeho vôle, ktorú nám zjavil prostredníctvom prorokov a v nakoniec v Ježišovi Kristovi svojom synovi. Ježiš Kristus prišiel aby naplnil zákon, nie aby ho zrušil. V Ježišovi Kristovi poznávame Božiu lásku, Božiu milosť, v Ježišovi Kristovi spoznávame plnosť zákona.
Naša spoločnosť vyrástla na kresťanských hodnotách, preto by sme si mali byť vedomí Božej ponuky pre nás, mali by sme vedieť povedať, že Boh sa k nám skláňa od nášho detstva, od našej mladosti a vyjavuje nám svoju vôľu, dáva nám spoznávať ponuku Jeho zmluvy pre nás.
Boh ponúka pre náš život milí bratia a sestry dostatok slobody, ktorá dáva silu nepodľahnúť mnohým veciam, ktoré človeka zväzujú, ochromujú schopnosť zdravo myslieť, či zaujímať dobré stanoviská.
Boh zachováva svoju zmluvu s nami ľuďmi. On nikdy nepotrestal svoj ľud bez predchádzajúceho napomenutia. Posielal svojich prorokov, aby ľudí navrátili späť k Bohu, aby ich upomínali na zmluvu, a privádzali k viere v jedného pravého Boha.
Boh vždy ponúka možnosť na nový začiatok. Aj po ťažkom treste prišla možnosť nového začiatku. Boží trest nikdy netrval večne, Boh nikdy neustúpil a nepoľavil od svojej zmluvy. Jeho vernosť bola väčšia ako všetka ľudská nenávisť, zloba, ako všetky naše zlyhania.
Aký je náš vzťah k Bohu? Je to veľmi osobná otázka. Každý z nás nech popremýšľa, akú odpoveď/e by na ňu dal.
Amen.
Autor: Milan Petrula - Dátum: 19.06.2017

Strach premáhaj vierou


V živote sa nám niekedy stávajú veci o ktorých by sme povedali, že nie sú fér. Otázka, prečo sa dobrým ľuďom stávajú zlé veci, zamestnáva filozofov a teológov už niekoľko storočí. Ak existuje Boh prečo.....? Ak je Boh dobrý, prečo.....? Otázky, ktoré nemajú odpoveď. Keď prechádzame ťažkým obdobím, málokedy nás uspokojí odpoveď na otázku „prečo?“ Viac ako hľadať odpoveď na „prečo“ sa potrebujeme zamerať na otázku: ako z toho von?

Biblia zaznamenáva príbeh muža, ktorý sa ocitol v extrémne ťažkej situácii. Mal vážne chorú dcéru. Rozhodol sa pre poslednú možnosť a vyhľadal Ježiša. Tento muž, menom Jairos, nám môže poslúžiť ako vzor jednania v kritických chvíľach života. Pozrime sa bližšie, aké kroky spravil pre to, aby sa jeho situácia zmenila.  

1. krok: vo svojich ťažkostiach vyhľadal Ježiša 
V kritických chvíľach nám nepomôže sebaľútosť, nepomôže nám ani ľútosť od iných ľudí. Potrebujeme niečo viac. Jairos sa rozhodol nájsť Ježiša. Mal jeden cieľ: spraviť čokoľvek, aby zachránil svoju dcéru. Okolnosti však nehrali v jeho prospech. Bol predstavený synagógy, pravoverný Žid a náboženský vodcovia Izraela neprechovávali k Ježišovi sympatie. Stretnutie s Ježišom mohlo Jairosa nielen zdiskreditovať, ale mu aj spôsobiť problémy. Jairos na to nebral ohľad. Sú totiž veci, ktoré musíme risknúť, ak chceme dosiahnuť svoj cieľ.
Biblia opisuje krátke stretnutie s Ježišom nasledovne: „prišiel jeden z predstavených synagógy, menom Jairos, a keď Ho uzrel, padol Mu k nohám a veľmi Ho prosil: Dcéra mi umiera, príď teda, polož na ňu ruku, aby ozdravela a žila. A šiel s ním a nasledoval Ho veľký zástup.“ Zdalo sa, že všetko dobre dopadne a chorá dcéra bude uzdravená. Cestou do Jairovho domu však prišla smutná správa: dievča umrelo. 

2. krok: veril, aj keď sa situácia zhoršila
Situácia sa zhoršila. Ona bola dosť zlá aj pred tým, ale teraz sa to naozaj skomplikovalo. Dcéra zomrela. Situácia sa paradoxne zhoršila vtedy, keď bolo uzdravenie na ceste. Aj takéto chvíle môžu nastať. Zlá správa ochromila Jairosa, no práve k nemu sa obrátil Ježiš so slovami: „Neboj sa, len ver!“ Tu sa treba na chvíľu zastaviť. Toto nebolo nejaké lacné povzbudenie. Táto veta vyjadruje duchovnú realitu. Strach a viera stoja vždy proti sebe. Strach je živná pôda pre pochybnosti a pochybnosti zbavujú vieru moci.
Pre dnešného Európana je viera len čosi ako rozumový súhlas s náboženskými dogmami, prípadne vykonávanie náboženských obradov, ktorým ani nerozumie. Viera podľa Biblie je však niečo iné. Je to presvedčenie, spočívajúce vo vnútornej istote. Je to hýbna sila, ktorá má potenciál meniť okolnosti, či uzdravovať chorých. Grécke slovo pre takúto vieru je „dynamis.“ Viera presahuje všetky možnosti. V Markovom evanjeliu čítame: „Všetko je možné tomu, kto verí.“ A presne takúto vieru žiada Ježiš od Jairosa: Ver!  Sila viery sa dokazuje v situáciách, ktoré presahujú naše schopnosti. Tu vidíme, že viera nie je bezduché odriekanie naučených fráz, skutočná viera pramení zo vzťahu s Kristom a prejavuje sa v postojoch k životu. 

3. krok: jeho viera bola konkrétna
Jairos prosil Ježiša: Polož ruku na moju dcéru a bude žiť.“ Bola to konkrétna viera s konkrétnym očakávaním. Mnohí dnes hovoria: Ja verím. Otázka by mohla znieť: Čomu veríš? Jairos veril, že Ježiš má nielen moc uzdraviť jeho dcéru, ale že bude uzdravená, keď na ňu položí ruku. A čo spravil Ježiš? „Chytil dieťaťu ruku a povedal: Talitha kumi – to znamená v preklade: Dievča, hovorím ti vstaň!“ (Evanjelium podľa Marka, 5.kapitola).  Aká to bola viera, ktorá sa stala predpokladom uzdravenia dcéry? V prvom rade to bola viera, ktorá je ochotná riskovať a niečo obetovať. Viera, ktorá sa nevzdala ani pod tlakom okolností. Bola to viera, ktorá sa nezlomila, ale prejavila svoju silu vo chvíľach, keď sa zdalo, že je koniec. A bola to viera, ktorá je konkrétna, viera v Krista, v Jeho moc a jeho ochotu zachraňovať. Takáto viera v spolupráci s Božou mocou prinavrátila život Jairovej dcére. . 
Ako kresťania potrebujeme mať vieru, ktorá je konkrétna. Potrebujeme vedieť čomu veríme a hlavne, komu sme uverili. Viera je poznanie Krista a následný život v moci jeho Ducha. Pokiaľ pochopíme v plnosti podstatu kresťanskej viery, ako ju zjavuje Božie slovo, nielenže sa zmenia naše životy, ale staneme sa požehnaním pre naše rodiny, spoločnosť, v ktorej žijeme a aj pre celý náš národ.
Autor: Peter Dragijský - Dátum: 14.06.2017

Zamyslenie na 24. týždeň v roku 2017


Text: Rímskym 11,33-36.
Ó, hĺbka Božieho bohatstva, múdrosti a poznania! Aké nepochopiteľné sú jeho súdy a aké nevyspytateľné jeho cesty. 34 Veď kto poznal Pánovo zmýšľanie? Alebo kto bol jeho radcom? 35 Alebo kto mu vopred niečo dal, aby mu to musel vrátiť? 36 Veď od neho, prostredníctvom neho a pre neho je všetko, jemu sláva na veky. Amen.

V živote prežívame chvíle, keď nerozumieme všetkému, čo sa okolo nás a pri nás deje. Stretávame sa s tým, že sme neraz bezradní. Existujú otázky na Boha, ktoré sa pýtame, ale na ktoré nám nikto nedá odpoveď.
Na druhej strane je tu  Boží plán a Jeho úmysly pre náš pre tvoj / môj život. 
1. Božím riešením pre kvalitu života je láska.
V rozprávaní o tom čo je láska, môžeme pozorovať, koľko rôznych významov a výkladov môže mať jedno slovo láska. Môže ísť o egoistickú lásku, o lásku slepú, o nešťastnú lásku či nenaplnenú lásku o neopätovanú lásku. Boh nám dáva svoju lásku a prijíma nás takých, akí sme. Božia láska je láskou ktoré má súvislosť s našou budúcnosťou. Ak odmietneš Božiu lásku, Boh to rešpektuje. Rešpektuje to raz a navždy – to znamená  - žiť svoj život bez Boha, byť odlúčený z Božej prítomnosti aj vo večnosti – to je to čo Biblia nazýva peklom.
2. Božím riešením pre Tvoje problémy je odpustenie. Je mnoho spôsobov ako dokážu ľudia zaobchádzať s vinou, no najjednoduchší je ten, že si vôbec nevšímame, zasunieme je niekde hlboko v nás. Nevšímame si, že niečo nie je v poriadku, to vedie potom k nečakaným výsledkom rastie hnev, nenávisť, intrigy. Boh nám odpúšťa naše viny a vedie nás k novému životu. Odpustenie je liekom na ľudskú nenávisť, zlobu. Boh odpustil nám, zmieril nás so sebou. Naučme sa aj my odpúšťať tým, ktorí nám ublížili a potom môžeme vidieť a pozorovať ako zlo a nenávisť stráca silu.
3. Božou odpoveďou na otázku o zmysle života je Boží plán a úmysel pre voj život.
Tento plán objavíš ak budeš čítať Božie slovo Bibliu a necháš sa pritom viesť Duchom svätým. Tam, môžeme zisťovať a spoznávať aký je Boh, čo nám ponúka pre náš život. Tam môžeme nájsť aj seba, naše reakcie na Božie volanie. Boha nemôžme pochopiť našim rozumom. To nám ukazuje a pripomína, že nepoznáme odpoveď na všetky naše otázky. No zároveň nám Biblia hovorí o možnosti živej viery v Ježiša Krista. Táto viera nám ozrejmuje to čomu naším ľudským rozumom nechápeme.

Boh sa k nám prihovára v rôznych miestach nášho života a rozličných spôsobom. Prihovára sa nám prostredníctvom svojho slova, prostredníctvom ľudí. O Bohu a tom čo pre nás v Ježišovi Kristovi urobil sa dozvedáme aj dnes. Boh nám dáva ponuku naplniť náš život jeho láskou, a jeho pokojom.
Amen.
Autor: Milan Petrula - Dátum: 12.06.2017

Duchovný rast alebo...vedení Svätou Trojicou - zamyslenie na 23. týždeň v roku 2017


"Boh Ho nadmieru povýšil a dal Mu meno nad každé meno, aby sa v Ježišovom mene skláňalo každé koleno tých, čo sú aj na nebi, aj na zemi, aj pod zemou; a každý jazyk aby na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš Kristus je Pán."   (Fil.2,9-11)
Svätá Trojica je snáď tým najúžasnejším príkladom dokonalej súhry a vzájomného pevného prepojenia. Každá z osôb Svätej Trojice má pre spasenie človeka svoje pevné miesto a význam. Boh Otec sa o nás s láskou stará. Dal za naše hriechy svojho Syna, ktorý nám priniesol spasenie. A Duch Svätý nás vedie, radí a povzbudzuje vo viere. Podporuje nás aj v našom duchovnom raste. Ako to však s tým našim rastom skutočne je? Telesne sme vyrástli takmer všetci. Aj Pán Ježiš vyrástol z maličkého dieťaťa, stal sa Spasiteľom, bol vyvýšený nad všetko a my máme tú česť, že mu môžeme patriť a odovzdať sa mu so všetkým, čo máme..., Napadlo mi však, že aj my by sme mali stále rásť. Dospelí už samozrejme telesne rásť nebudeme, ale bolo by dobré, keby sme rástli duchovne.
Keď vidíme rásť deti, často vidíme, že rastú ako z vody. Pred časom v istých novinách vyšiel článok, kde hneď na titulke bola fotka s nadpisom: Detičky rastú ako z vody. V článku sa písalo o tom, že doktorka Lamplová z Univerzity v USA strávila štyri mesiace presným meraním štyroch novorodencov a objavila, že skutočne rastú cez noc niektoré až o 19 milimetrov. Doslova tam napísala: Deti vyrastú v priemere 13 mm za 24 hodín. Za každým taký rýchlym obdobím rastu nasleduje obdobie od dvoch do 28 dní, kedy deti naopak nerastú vôbec. Lamplová ďalej uviedla, že deti sú živšie pred obdobím rastu a po ňom zase radi spia.
Samozrejme, pokiaľ sa v najbližšom období nechystáte odborne pracovať s deťmi, tieto informácie pre Vás nie sú príliš zaujímavé. Ale pointa príbehu ešte len príde. Keď som tak o tom všetkom premýšľal, napadlo mi, ako asi rastieme duchovne. Povyrastieme o kúsok každý deň? Možno. Ale s väčšinou z nás je to asi podobné, ako s tými malými deťmi. Po období rýchleho duchovného rastu v našich životoch nasleduje obdobie ospalosti. Duchovný rast môže byť spôsobený tým, čo sme práve čítali v Biblii, počuli v nejakej dobrej kázni, videli dokument, zažili osobne, alebo spozorovali u priateľa. Nech už je však spôsobený čímkoľvek, potrebujeme duchovne rásť.
Skúsme sa teda ponoriť do svojho vnútra každý sám a premýšľajme: Deti k rastu potrebujú dobrú výživu. Pre duchovný rast je nutná Božia výživa. Akú výživu prijímam, aby som mohol duchovne rásť?? Nenachádzam sa práve v ospalom období? Čo s tým môžem robiť?? Poddať sa tomu, alebo si prečítať nejakú dobrú kresťanskú knihu?? Nemohol by som sa za to modliť so svojimi priateľmi??...
Pane Ježiši, Teba chválim ako úžasného Pána môjho života. Vstúp do môjho srdca, aby som rástol vo viere a aby som sa mohol stále radostnejšie skláňať pred Tebou a vyznávať, že Ty si mojim Pánom. amen
Autor: Ján Paciga - Dátum: 05.06.2017

Vedenie Božím Duchom - zamyslenie na 22. týždeň v roku 2017


Vedenie Božím duchom
Predstavte si, že ste teenager a práve ste sa presťahovali do celkom nového prostredia. Chcete si nájsť nových priateľov, no neviete, kde začať. Začne vás obliehať samota a úzkosť... Kde nájdete pomoc?
Alebo si predstavte, že sa Vám pokazí auto kdesi na odľahlom mieste. Nič dookola nejazdí, ba ani mobil nefunguje, signálu niet. Auto sa nedá naštartovať a tlačiť ho nemá veľký význam. Aj prisľúbená servisná podpora NONSTOP 24 hodín denne Vám je teraz nič platná, keďže ich nemáte ako kontaktovať.  Kde nájdete pomoc? Ako a na koho sa obrátiť?
Predstavte si, že obedujete s niekoľkými známymi a reč sa začne točiť okolo náboženstva a viery. Jeden z nich sa Vás opýta, prečo veríte v Pána Ježiša? Viete, že väčšina ľudí, čo sú pri stole, nie sú kresťania. Kde nájdete pomoc? Ako nájsť tie správne slová? Čo urobiť, čo povedať?
Pán Ježiš nám pri svojom vstúpení na nebesá prisľúbil pomoc Ducha Svätého, Božieho Ducha, ktorý nás vedie a sprevádza nielen bežnými udalosťami nášho života, ale aj zložitým riešením úloh a problémov nášho vnútra. V liste Rímskym 8,26 je doslova napísane: "A tak aj Duch prichádza na pomoc našej mdlobe."
Niekedy možno až zúfalo pomoc potrebujeme. Hľadáme okolo seba niečo, čo nás vytrhne z problémov... Kto nám poradí, čo máme robiť? Kto nám dá silu urobiť to, čo je správne?
Táto téma napadla aj autorovi jedného dávneho článku istého časopisu vtedy, keď  cestou po meste videl na jednej reštaurácii ceduľku s nápisom: Hľadáme výpomoc, informácie vo vnútri. Vedúci zrejme potreboval nejakú lacnú pracovnú silu,, zrejme s najnižším platom a chcel, aby záujemcovia prišli za ním do vnútra. Sám si potreboval vybrať toho, kto vyhovuje jeho požiadavkám. Skrátka hľadal pomoc.
Medzi tým, čo urobil tento vedúci a medzi tým, čo by sme mali robiť mi, keď potrebujeme pomoc, je veľký rozdiel. My nemusíme dávať na dvere ceduľu: Potrebujem pomoc. Z nášho uvedeného biblického textu doslova vyplýva, že ak nasledujeme Ježiša Krista, máme už pomoc vo svojom vnútri. Máme Božieho Ducha, ktorý nám má byť ku pomoci. On je pripravený, ochotný a schopný pomôcť nám vtedy, keď to potrebujeme. Pomáha nám dokonca i povedať Bohu o našich potrebách, keď sme životom tak zmetení, že ani nevieme, čo vlastne potrebujeme. Ak aj dnes potrebujeme pomôcť, informujme sa vo vnútri -  obráťme sa k Duchu Svätému. On nám poradí, čo máme robiť.
Každý sám sa môžeme trebárs aj teraz zamyslieť... - Ako mi Duch, ktorého mám vo vnútri v sebe, pomohol v minulosti...? Uvedomil som si vôbec, že to bola Jeho pomoc? S čím by som potreboval pomôcť práve teraz? S čím zajtra? Tento týždeň? Otázok v tomto ohľade môže byť veľmi veľa. U každého z nás je to individuálne. Je však výborné, keď si uvedomíme, že Boh nám dal ducha múdrosti a sily, ktorý nám vždy dobre poradí, ak o Jeho pomoc stojíme a ak naplno veríme Jeho vedeniu.
Autor: Ján Paciga - Dátum: 29.05.2017
1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 >>