Príhovor pri príležitosti 73. výročia dňa hrdinov Karpatsko-Duklianskej operácie

Obrázok k článkuGaléria
Evanjelium podľa Jána 1,4-5: „V Ňom bol život a život bol svetlom ľudí. To svetlo svieti v tme, ale tma Ho nepohltila.“

Vaša excelencia pán prezident SR, vážený pán predseda NR SR, pán premiér, vážený pán minister obrany SR, ctené excelencie, generalita OS SR, drahí účastníci hrdinovia, Karpatsko – Duklianskej operácie, vážené dámy a páni, prítomní bratia a sestry.
Dnes si v pokore a piete chceme živo spomenúť na hrdinské činy vojakov, účastníkov bojov, ktoré prebiehali na tomto mieste. Myslím si, že Dukla by sa aspoň raz do roka mohla volať hlavným mestom našej krásnej krajiny Slovenska.
Práve dnes je toto hlavné miesto, miestom našej úcty, poďakovania, piety, vážnosti a aj modlitby. Duklu by sme mohli nazývať dnes aj vlasť. Hoj vlasť moja,  ty zem drahá,  Dukla skropená krvou našich predkov...
Vlasť, za ktorú tu mnohí vojaci a dobrovoľníci vyliali svoju krv a obetovali to najcennejšie – svoje  životy  na oltár slobody, vlastenectva, odvahy a viery v Pána Boha. Toto miesto, táto brána do našej vlasti sa otvorila a jej obyvateľstvo týmto činom začalo  povstávať proti fašizmu, nacizmu a proti nemeckej okupácii a vojne.
Dnes by sme všetci potrebovali vcítiť sa do udalostí Dukly pred 73 rokmi , potrebovali by sme viac cítiť vlasť vo svojich srdciach, a to od najmladších až po najstarších. A zavesiť  napríklad svoju lásku k vlasti na facebook,  poslať do správ, pretože vlasť je len jedna a treba si ju chrániť. Chrániť a pripomínať si treba jej  históriu, aby sa niektoré udalosti neopakovali. Písať o historických udalostiach v učebniciach na školách, kázať o tom a robiť osvetu.  Už len informácia, že  v tejto  vojenskej operácii v období od 8. septembra 1944 do 27. októbra 1944 zahynulo približne 21 000 sovietskych a 1800 československých bojovníkov a  ranených  tu bolo 88 000 vojakov, je alarmujúca a je výstrahou pre ďalšie pokolenia.
Keď som tohto roku počas vyvedenia kadetov AOS zorganizoval v júli na Lešti nočný sviečkový pochod z Brožkovho prameňa až k pomníku padlým rumunským vojakov na Oremovom Laze,  nepotrebovali  sme slová. Obklopení tmou sme  kráčali so svetlom v ruke, v nádeji.  Precítili sme symbol svetla v tme, symbol života v smrti, symbol víťazstva v porobe.
Títo a aj všetci padlí vojaci na Slovensku pochodovali so zbraňou v ruke. My sme pochodovali so svetlom.  Svetlo je silná a mocná zbraň. Chráňme si ho. Ak niekomu zhasla svieca a ocitol sa v tme, mal vedľa seba kamaráta, od ktorého si ju mohol opäť zapáliť.
Aj my  sme dnes tu pri tomto majáku slobody, zapaľujeme  sviecu úcty v pokore. Svetlo lásky k blížnemu, ktorý nás potrebuje. „Nikdy nevieš drahý človeče, či aj tebe nezhasne raz svetlo. A v tej chvíli máš pri sebe človeka, od ktorého si sviecu, nádej do života zapáliš. Nechoď a nekráčaj sám. I to sa môže stať, že si sviecu nebudeš mať od koho zapáliť“.
Je tu však ešte večné Svetlo Pán Ježiš. Svetlo sveta, ktorý nás povzbudzuje a dáva nám nádej. Nádej, že po boji tohto života dosiahneme večnú vlasť, otčinu v nebesiach. Tú otčinu,  ktorú nám svojou smrťou na Golgote a svojim vzkriesením vydobyl pre nás Ježiš. Tú otčinu, tú zem, v ktorej sú i všetci tí ,ktorí tu bojovali za našu vlasť. V nebeskej vlasti v náručí Božej.
„V Ňom bol život a život bol svetlom ľudí. To svetlo svieti v tme, ale tma Ho nepohltila.“
Ježiš je tvoje, moje, naše svetlo. AMEN

Autor: Viktor Sabo, Foto: Viktor Sabo - Dátum: 12.10.2017
Hodnotenie:
Čítanosť: 42


Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu