Posledné listy zo Stalingradu časť 2

Obrázok k článku
Priatelia,

z posledného stretnutia protestantských vojakov v Mejannés le Clap sme na Slovensko priniesli a postupne by sme chceli uverejniť na pokračovanie výpovede vojakov, ktoré sú označené ako Posledné listy zo Stalingradu. Tento týždeň zverejňujeme list vojenského kaplána.
V pekle, ktorým bol Stalingrad, vznikli tri listy, ktoré si kladú základné otázky o Božej existencii. Všetky tieto základné otázky boli položené v nočnej more obkľúčenia, pričom najdôraznejšia bola otázka "Kde si?"(Bože)
Z uvedených odpovedí, ktorú z nich by ste si vybrali? (Ak vôbec jestvuje odpoveď, ktorá je podľa vás správna.)
Akú odpoveď by sme dali my osobne - na základe našej vlastnej životnej skúsenosti?


....Dal som im ražný chlieb na Večeru Pánovu...

"...Večer pred Vianocami, 11 spolubojovníkov oslavovalo narodenie Krista v malej, zväčša nedotknutej chatrči v dôkladnom vnútornom rozjímaní. Určite pre nich nebolo ľahké zhromaždiť sa uprostred rozčarovaného, beznádejného a neveriaceho stáda. Ale tí, ktorých som našiel, prišli ochotne a s radostným srdcom. Bolo to nezvyčajné spoločenstvo ľudí, ktorí sa zhromaždili oslavovať Ježišov príchod na svet. V celom šírom svete je mnoho oltárov, ale určite nejestvuje biednejší od tohto! Len včera bola debna naplnená protileteckými nábojmi, a dnes ju prikrývam šedo-zelenou košeľou padlého vojaka, ktorého oči som zavrel na tomto mieste minulý piatok... Napísal som aj sústrastný list jeho žene... Nech Boh drží nad ňou svoju ochrannú ruku...

Prečítal som niekoľko statí pre mojich chlapcov o Vianociach z Evanjelia podľa Lukáša z 2. kapitoly, verše 1-17. Pri prijímaní som mi dal ražný chlieb, ktorý znázorňuje telo Kristovo a modlil som sa, aby sa zmiloval nad nimi a požehnal ich. Nehovoril som však o piatom prikázaní... Chlapci sedeli na kusoch dreva a na stoličkách, ich oči sa na mňa upierali a v ich vyziabnutých tvárach sa zdali byť omnoho väčšie. Všetci boli mladí, okrem jedného, ktorý mal 51. Som rád, že som im mohol dodať trochu odvahy a pokoja. Na záver sme si vymenili adresy a sľúbili si, že tí, ktorí prežijú túto vojnu, nájdu rodičov ostatných a vyrozprávajú im príbeh, ako boli slávené tieto Vianoce v roku 1942.

S prichádzajúcou nocou nech vás Boh žehná, moji milovaní rodičia. Ak Boh dá, budeme pokojne kráčať do večera a noci. Ale nie nekonečnej noci. Dávame svoj život opäť do Božích rúk a ak je príliš neskoro, nech je voči nám zhovievavý.

Autor: ueps, Foto: internet - Dátum: 09.07.2015
Hodnotenie:
Čítanosť: 169


Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu