Podobenstvo o stratenom synovi - 3. časť


Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trpieť núdzu. Išiel teda a uchytil sa u jedného obyvateľa krajiny. Ten ho poslal na svoje pole pásť svine. (Lk.15,14-16)

Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku. Na pastvách zelených ma pasie a k vodám osviežujúcim ma privádza. Tak volá človek, ktorý žije vo viere v Boha a v láske k bratom. Márnotratní synovia však odchádzajú od Boha, zanevrú na bratov, a aký je výsledok ich počínania? Majú sa lepšie? Sú bližšie ku šťastiu a blaženosti? Stal sa pre nich život krajším, znesiteľnejším a pokojnejším? Odpoveď na tieto otázky sme počuli v prečítanom biblickom texte. Je to hlad a núdza, služba a poníženie, bolestné spomienky a stratené ilúzie, sklamané nádeje, choré srdce a zlomený duch. Je to najhlbší pád, posledný stupienok na rebríčku spoločenského postavenia, za ktorým nasleduje už iba krok do záhuby.
Postava márnotratného syna je síce postavou z podobenstva. Ale či tak nežijú aj mnohé skutočné postavy, ktoré sa dali na cestu márnotratného syna? Každé podobenstvo je premietnutím reálneho života, jeho verným obrazom. Tak aj údel syna z podobenstva je verným opisom a kópiou údelu všetkých ľudí, ktorí odišli od Boha a zanevreli na bratov.
Počet márnotratných synov sa od doby Ježišovho pôsobenia nevídane rozmnožil. Pyšné sebavedomie vo vlastné schopností a sily im nahradilo dôveru v Božie požehnanie a pomoc. Odchod od Boha pokladajú za prejav slobody. Odmietanie Božej autority chápu ako prejav svojej dospelosti a mužnosti. Sprotivenie sa Božej vôli kvalifikujú ako pokrokovosť. Najbolestnejšie na tom je to, že tieto názory nevznikli na pohanskej pôde, ale pôvodne v kresťanských krajinách. Práve tí, ktorí v domácnostiach aj školách prešli kresťanskou výchovou, začali zrazu volať: Preč od Boha!
Toto nezavinil Boh, ani brat. Toto zavinili milióny kresťanov, ktorí opustili nebeského Otca, nábožensky spovrchneli, vieru dokazovali bez lásky, len formálne naučenými gestami a zaužívanými zvykmi. Nehľadali najprv kráľovstvo Božie, ale starali sa viac o bohatstvo a pohodlný život.
Nemožno sa preto diviť, že svet, ktorý v týchto márnotratných synoch videl reprezentantov kresťanstva, si nakoniec povedal: Keď kresťania s Bohom nevedeli postaviť lepší svet, pokúsime sa o to my, bez Boha. A však vidíme aj to: im sa to podarilo ešte menej. Bez Boha nemožno postaviť nič veľkého a dokonalého. Posledné dve svetové vojny s miliónmi mŕtvych, ranených a nezvestných, neprehľadné zástupy mrzákov, sirôt, vdov, spálených území, zbombardovaných miest, nové vojnové ohniská a moderný vojnový priemysel s vývojom smrtonosných zbraní – aké to úžasné novodobé márnotratníctvo! Potom nie div, že ľudstvo začne núdzu trieť.
Avšak ani hospodárska kríza a hmotná núdza nie je to najhoršie. Horšia je núdza o duchovné hodnoty spôsobená odchodom do Boha. Núdza o vieru, lásku a nádej bez ktorých je život bezútešný. Núdza o charaktery a poctivé duše. Núdza o čistú mládež, o obetavých bojovníkov za pravdu, právo a spravodlivosť. Núdza o vzájomnú dôveru medzi ľuďmi a národmi. Núdza o pokoj, šťastie a harmonický život.
Keď ľudia odchádzajú od Boha, myslia si: Teraz začnem žiť konečne na vlastnú päsť. Začnem slobodne podnikať a všetko sa bude v mojich rukách dariť. Moje budú slnečné dní a slastné noci. Budem si užívať pôžitky a rozkoše sveta, slobodu a voľnosť bez záväzkov. Celý svet bude môj. Ale po prehýrenej noci raz človek vytriezvie a vidí, že nemá nič, len prázdne ruky a bezútešnú budúcnosť.
Aký to sebaklam, keď si neveriaci človek povie: Nepotrebujem Boha! Nejaký čas človek vydrží bez Boha. Ale skôr či neskôr upadne do otroctva. Najskôr do otroctva majetku a peňazí. Potom do otroctva tela, hriechu a neresti. Nakoniec visí nad človekom súmrak, za ktorým prichádza strata akejkoľvek slobody.
Márnotratný syn sa uchytil u jedného z občanov toho kraja, ten ho poslal svine pásť, hovorí Ježiš v podobenstve. Taký je osud všetkých márnotratných synov. A takým občanom z podobenstva, môže byť pre človeka aj vlastné telo. Môže ním byť idea, alebo fantastická utópia, slepá sila, alebo náhoda. Tento občan je tvrdý a bezohľadný otrokár, ktorý strháva svojich poddaných do najnižšej vrstvy spoločnosti po mravnej i telesnej stránke. Márnotratného syna prinúti, aby pásol svine, aby žil medzi špinavými zvieratami.
Pád od Boha odcudzeného človeka je hlboký, ide až na dno. Žiadal si naplniť brucho odpadkami, ktoré žrali svine, ale nikto mu ich nedal. Zo všetkého zostala len žiadosť brucha. Apoštol Pavol so zármutkom a s plačom píše o neveriacich, že: „ich koniec je zahynutie, bohom je im brucho, slávou hanba, a myslia len na to , čo je zemské.“ (Fil. 3,19).
Aký závratný je pád od Otca k otrokárovi, od brata k sviniam, od hojnosti otcovského stola k válovu s pomyjami a odpadkami. Všetky ľudské sny a plány do budúcnosti sa v tom momente zužujú iba na otázku nasýtenia brucha. Tento žalostný stav je obrazom stotožnenia sa človeka so zvieraťom.
Núdza tele i ducha vháňa každého márnotratného syna do poníženia. Po lahôdkach prepychového labužníctva bolí prázdny žalúdok dvojnásobne. S touto krutou pravdou musia rátať všetci, ktorí sa rozhodli opustiť svojho nebeského Otca. Aj na nich Boh ešte čaká. Kým čaká nie sú ešte nie sú celkom stratení. Blahoslavení sú všetci, ktorí nájdu cestu nazad k Bohu, ktorí sa rozhodnú opustiť temnoty hriechu a zatúžia po svetle nebies.
Apoštol Pavol v liste rímskym kresťanom hovorí o hroznej vine pohanov: „pretože hoci po- znali Boha, neoslavovali Ho ako boha ani mu neďakovali. Vo svojom uvažovaní upadli do márnosti a ich nerozumné srdce sa zatemnilo. Tvrdili, že sú múdri a stali sa bláznami. Slávu nepominuteľného Boha zamenili za zobrazenú podobu pominuteľného človeka, vtákov, štvornožcov a plazov. Preto ich Boh vydal napospas ich hanebným vášňam.“ (Rím. 1,21-24.) Tak pochodia všetci márnotratní synovia, ktorí odnechcelo žiť v poslušnosti Bohu a službe blížnym.
Ak nechceme klesnúť až na dno a stratiť ľudskú dôstojnosť, ak nechceme aby sa na nás naplnila tragédia márnotratného syna, potom vyznajme s Józuom: „Ak sa vám nepáči slúžiť Hospodinu, vyvoľte si dnes komu chcete slúžiť, .... Ja však a môj dom budeme slúžiť Hospodinu!“
Autor: Jaroslav Balocký - Dátum: 05.11.2009

Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu