Podobenstvo o stratenom synovi – 4. časť


„Vstúpil do seba a povedal si: Koľko nádenníkov môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. Vstanem pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otec zhrešil som proti nebu aj proti tebe. Nie som viac hoden volať sa tvojim synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.“
L 15,17-19

Ak ste čítali podobenstvo o otcovi a jeho dvoch synoch, nenapadlo vás niekedy položiť si aj takúto otázku: čo by sa asi bolo stalo, keby ten mladší syn bol zostal pastierom svíň a rozhodol sa naďalej žiť v biede a núdzi? Keby bol v sebe potlačil všetky krásne spomienky na prežité detstvo, vygumoval v sebe spomienku na rodičovský domov a vzdorovite si povedal: Sám som si na vine, že som tak hlboko klesol, zostanem tak ako som, nevrátim sa! Vypijem svoj horký kalich až do dna a neponížim sa pred nikým, ani pred otcom. Teraz nech je mojím potešením blato a špina. Keby ten nešťastník bol takto rozmýšľal, iste by bol zahynul. Ale našťastie on tak nekonal. Na dne biedy sa spamätal a položil si otázku: Čo robiť, aby som vyviazol z tohto bahna? Čo robiť, aby som sa vrátil k otcovi a znovu získal jeho lásku a priazeň? Vtedy vstúpil do seba a našiel východisko!
Šťastný to okamžik a blažená chvíľa, keď sa hriešnik spamätá a prvý raz si prejde rukou ubolené čelo a bledú tvár. Bože môj, čo sa to len so mnou stalo? Kam až som sa dostal? Milujúci otec ma vychoval, a teraz sa desím hadieho sipenia okolo seba. Narodil som sa v dostatku, mal som hojnosť všetkého, a tu jedávam odpadky z válova pre svine. Kedysi ma objímala láska otca a potešovala priazeň brata, teraz stojím v temnej noci celkom sám. Stratil som česť, priateľov i pokoj. Ani sám seba si už nevážim. Ako ružovo som si maľoval budúcnosť, čo všetko som očakával od voľného života, a čo sa so mnou stalo? Moja duša je trpká ako blen, moje vnútro je prázdne ako vykradnuté vtáčie hniezdo a moje srdce je studené ako kus ľadu.
Koľko nádenníkov má hojnosť chleba u môjho otca a ja tu hyniem hladom. Aké trpké priznanie. Toto priznanie skôr či neskôr vyslovia všetci, ktorí vedome odchádzajú od nebeského Otca. Aj keď trúfalo tvrdia, že ich život je radostný a hodnotný, nakoniec je duchovne prázdny, zlomený a zbedačený, poznačený únavou. Tento ťažký a náročný boj musí prebojovať každý zblúdilý človek sám so sebou. Pred jeho duševným zrakom stojí krásny domov v rodnom kraji, ktorý opustil, verní priatelia, brat aj otec. A teraz pred sebou vidí iba biedu, opustenosť a hlad.
Kiež by si každý zblúdilý človek povedal: Vstanem a pôjdem k otcovi. Vrátim sa tam, kde mi s láskou a odpustením vyjdú v ústrety. Ale nebude to neskoro? Je ešte toľko ochoty a lásky u môjho otca, aby mi všetko odpustil? Lebo nik z mojich priateľov neklesol tak hlboko ako ja. Predsa len vstanem a pôjdem. Veď kde som to. Jem odpadky a pijem pomyje. Aké zapáchajúce handry nosím. Naletel som „tyranovi“, ktorý ma vohnal do otroctva hriechu. Podviedol ma. Vzal mi slobodu a nasadil okovy mojím rukám a spôsobil biedu mojej duši.
Preto sa zbavím špiny, pôjdem a vrátim sa k otcovi.
A tak ide. Jeho cesta vedie okolo zábavných miest, kde prehýril mnoho nocí, utrácal dedičstvo, kde prišiel o česť a čistotu. Stretáva spoločníčky v hriechu a tie ho odhovárajú: Nechoď, či si zabudol koľko sladkých noci sme prežili a teraz sa chceš vrátiť domov. Aj spoločníci ho odhovárajú: Teraz by si chcel byť iný? V tvojom veku sa chceš všetkého vzdať? Teraz, po toľkých rokoch chceš ísť do kostola, k Večery Pánovej, modliť sa Otčenáš a kľaknúť pod Kristov kríž?! Máš zdravý rozum? Nehanbil by si sa? – zaznieva často aj do našich uší z hluku ulíc veľkomiest a postupne sa to rozširuje aj do menších miest a dedín. Železná košeľa zvyku ťahá odídených synov obrovskou silou späť, ale stratený syn si s neoblomnou rozhodnosťou povedal:.
Nie, nepodľahnem, idem k otcovi a poviem mu: Otče zhrešil som proti Tebe. Toto si mladší syn uvedomil a toto vedomie by malo aj nás sprevádzať životom. Lebo nie Boh nás odohnal od seba. On nie je na vine, že sme tak hlboko padli. My sme sa správali vzdorovite. Stali sme sa rebelmi proti evanjeliu a verejne sa rozišli so zákonom mravnosti. My sme hriechom potupili seba a zarmútili nebesá. Preto musíme s márnotratným synom vyznať: nie som viac hoden menovať kresťanom. Lebo zatiaľ, čo sme s ľahkou mysľou odchádzali od Boha, keď sme znesväcovali kríž, ktorým nás poznačili pri krste, keď sme žili v rozpore s evanjeliom, v nebesiach bol smútok. Nie sme hodní menovať sa deťmi Božími. Nemáme právo na nebeský domov. Neurobili sme nič, čím by sme si zaslúžili žiť v blízkosti Božej. Preto musíme prosiť ako márnotratný syn: Otče, prijmi ma ako nádenníka. Len v takomto kajúcom duchu musí byť orientovaná naša osobná spoveď ak sa chceme vrátiť k Bohu.
Vôbec si nemôžeme nárokovať nejaké výhodné miesto v božom kráľovstve. Naše miesto je a zostane miestom bedára a nádenníka, ktorý môže byť v ktorýkoľvek deň prepustený z práce. Ak budeme takto rozmýšľať, potom môžeme očakávať odpustenie nebeského Otca. Potom nás vezme Otec Nebeský do svojho náručia a Brat, Ježiš Kristus, nás privinie na svoju hruď. Lebo len tam, kde je odpúšťajúci Otec a milujúci Brat, tam bude náš opravdivý domov.
Keď bol syn kráľa Nemedana pozvaný ako hosť ku jednoduchým, prostým poddaným, opýtal sa otca, či má prijať toto pozvanie. A otec mu povedal: Môžeš isť, ale nikdy nesmieš zabudnúť, že si kráľovským synom.
Koľkokrát nás zvádza žiadostivosť odísť od Otca. Koľkokrát sme náchylní vyhovieť volaniu sveta, koľkokrát by sme boli ochotní podriadiť sa hriešnym túžbam a odísť do sveta za pôžitkami a mámením bohatstva. Boh nám nezabráni, aby sme nemohli žiť bez Neho. Vždy nás otcovsky napomenie: Nezabudni, že si kráľovským synom, nezabudni, že si dieťaťom Božím!
Ak sa ocitneš na pokraji mravnej skazy, spomeň si na to: Si dieťaťom Božím. Ak budeš stáť vo svete ako bezdomovec, pomysli že máš domov, kde na teba čaká Otec. Ak zatúžiš po stratenom raji, s nádejou vykroč so slovami: Som dieťaťom Božím, mám domov, kde ma čaká Otec. Vstanem a pôjdem k Nemu.


Autor: Jaroslav Balocký - Dátum: 18.11.2009

Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu