Podobenstvo o stratenom synovi – 1. časť.


A hovoril ďalej. Jeden človek mal dvoch synov. Mladší z nich povedal otcovi: Otče, daj mi podiel z majetku, ktorý mi patrí. A (otec) rozdelil im majetok. (Lk 15, 11- 12)

Podobenstvo o márnotratnom synovi bolo pomenované evanjeliom v evanjeliu. Ktosi dodal, že toto podobenstvo by stačilo pre ľudstvo ako uistenie o tom, že možnosť spásy existuje pre všetkých. Ktosi iný zas povedal, že keby nám z Ježišovho evanjelia nebolo ostalo nič iné, len toto podobenstvo, i tak by bol Ježiš najväčším dobrodincom ľudstva. Tento názor sa opiera o fakt, že podobenstvo o márnotratnom, alebo tiež stratenom synovi je jedným z najkrajších, najpovzbudivejších a zmyslovo najhlbších Ježišových podobenstiev. Do popredia pred ostatné podobenstvá ho stavia otcova láska, a z pohľadu kresťana je to láska Boha Otca.
Toto podobenstvo začína príbehom otca a dvoch synov. Mladší z nich sa v ňom stáva smutným a poľutovania hodným „hrdinom“. V závere podobenstva sa javí v nepriaznivom svetle javí i starší, poslušný, „dobrý“ syn. Ústrednou a jedinečnou postavou v tomto príbehu je však otec. Otec, bezvýhradne milujúci obidvoch synov nekonečnou láskou, ktorí rovnako potrebujú jeho zhovievavosť. Preto, „po otcovi“ by mal byť pomenovaný tento príbeh, lebo obidvaja synovia sú v ňom len preto, aby pri nich vyniklo veľké a láskavé otcovské srdce. Aj preto sústredíme náš prvý pohľad na otca..
Keď vložíme do prečítaného textu namiesto slova: jeden človek, slovo Boh, namiesto slov dvaja synovia, dva typy ľudí, spoznáme, čo chcel v podobenstve Ježiš povedať. Milosrdný a milujúci Boh – to je hlavná postava Ježišovho evanjelia. Len vo svetle takéhoto Boha pochopíme, kto je Boh, čo je svet a aký je ich vzájomný vzťah. Boh Otec je Stvoriteľom sveta v celom komplexe. To znamená: Boh je Stvoriteľom všetkých ľudí, nie len niektorých, určitej triedy, alebo rasy, a zároveň, Boh je Otcom malých i veľkých, zbožných i bezbožných. „veď On dáva vychádzať slnku na zlých aj na dobrých a zosiela dážď na spravodlivých aj na nespravodlivých.“ (Mt 5,45).
Boh je otec. Ale čo znamená otcovstvo u Boha.? Ak chcel mať Boh vo svojom stvoriteľskom portfóliu takých jedincov, ktorých by mohol pomenovať svojimi synmi – chcel mať bytosti, ktoré by nosili v sebe Jeho obraz a boli zrkadlom Jeho života. A pretože Boh Otec je bytosť samostatná a slobodná, chcel, aby aj jeho deti boli slobodné. Nechcel z nich urobiť bábky, ktoré by poskakovali na povrázkoch bez vlastnej vôle. Nechcel mať z ľudí ani bezduché stroje. Boh nestvoril mŕtve mechanizmy, ale živé bytosti, ktoré obdaril samostatnou vôľou, a určitou mierou slobodného pohybu a rozhodovania.
A tu je ďalšia kardinálna otázka: Prečo je vo svete zlo, keď všetci sú deťmi Božími? Prečo Boh strpí medzi ľuďmi aj zlých márnotratných synov?
Všemohúci Boh mohol stvoriť i takého človeka, ktorý by nemohol hrešiť. Ale aké by to malo následky? Boh by ho musel sputnať, aby nemal inej možnosti, než konať dobro. V tom prípade by mu musel vziať slobodu myslenia a slobodu vôle. Taký človek by bol verný ako pes, a poslušný ako ťažné zviera. A Boh predsa stvoril človeka, ktorý môže hrešiť. Bolo to riziko, ktoré prináša so sebou každá sloboda. Ak človek, v našom podobenstve syn, je samostatnou a slobodnou bytosťou, potom Otec musí rátať s tým, že sa môže stáť nehodným synom. Boh si ctí slobodu človeka, veď nakoniec sám mu ju daroval. Nechce synovi brániť ani vtedy, ak sa vydá na zlú cestu. Násilný zásah ho nepolepší, iba vlastná skúsenosť a bolesť.
Dejiny sú svedkom toho ako ľudia neraz zneužívajú slobodu na konanie zlého. Biblický Adam mal dvoch synov. Obaja mali rovnaký pôvod, rovnakú výchovu. Vyrastali v rovnakom prostredí. Napriek tomu jeden sa stal bratovrahom a druhý obeťou. V celom svete existuje tento dualizmus dobra a zla. Proti Mojžišovi stojí faraón. Proti Eliášovi Jezábel. Proti Ježišovi Herodes. Proti Petrovi Judáš. Podobne stoja proti sebe i márnotratný syn a jeho starší, poslušný a pracovitý brat.
Márnotratný syn si tiež uvedomil svoju slobodu. Túžil byť sám sebe pánom. Závislosť od otca sa mu stala neznesiteľnou. Bolo mu nepríjemné aj prvorodenstvo a skúsenosť staršieho brata. Nemohol síce obviňovať otca alebo brata, že ho nemajú radi. No takáto láska mu nevyhovovala, lebo ho zaväzovala k vďačnosti, a on túžil byť celkom slobodný. Preto predstupuje pred otca s vážnou požiadavkou: „Otče, daj mi podiel z majetku, ktorý mi patrí.“
Na chovaní a konaní mladšieho syna pochopíme, prečo sa ľudia odcudzujú Bohu a blížnym. Myslia si sebavedome, že sa zaobídu bez Boha i bez blížnych. Domnievajú sa, že nepotrebujú ich spoločnosť, ich lásku a pomoc. Je to naivná predstava, že človek sám, vlastnou vôľou a vlastnou mocou si môže pripraviť šťastnú budúcnosť. Opak je pravdou. Odchodom od Boha, človek nič nezíska. Odklon od Boha, znamená príklon k mamone, nestálej, špinavej, s hroznými v následkami vtedy, keď sa zdroj pominie.
Boh tomuto odchodu nezabraňuje násilím. V istom zmysle, dokonca oceňuje sebavedomie človeka. Veď človek je stvorený k obrazu Božiemu a tak sa má stať „pánom nad stvorenstvom“. Preto otec nebráni synovi, keď chce odísť a dáva mu aj časť svojho imania na cestu. Takto to Boh robí až dodnes. Neuznáva vieru, podľa ktorej by bol človek ako na špagáte, spútaný ako v klietke. Človek nemá byť dieťaťom v mentálnej rovine, ale „synom“ rešpektujúcim autoritu, t.j. dospelým a slobodným. Pre tento cieľ riskuje Otec neposlušnosť i vzdor, neveru i nepriateľstvo ktoréhokoľvek mladého a neskúseného „syna“.
Podivuhodná je láska a múdrosť Božia. Človek môže odísť od Otca. Môže nejaký čas žiť bez Boha a bez viery. Môže sa sebecky uzavrieť i pred bratskou láskou. Môže odísť čo najďalej od kráľovstva Božieho a vrhnúť sa do sveta, v ktorom sa slovo Boh vôbec nevysloví. Môže začať žiť život na vlastnú päsť. Preto, ešte nemusí byť stratený navždy. Horšie by bolo, keby takého človeka Otec opustil, keby On chcel žiť bez neho. Keby aj Boh stratil vieru v človeka, ako človek stráca vieru v Neho, potom by bol človek navždy stratený.
Otec dovoľuje synovi odísť a dôveruje mu. Napokon, prečo by si syn vopred nezasluhoval otcovu dôveru? Prečo by mal Otec brániť synovi v jeho pláne? Nech skúsi a osamostatni sa. Keby predsa len sklamal dôveru, keby podľahol zvodom sveta a prišiel by raz ako otrhaný žobrák prosiť o odpustenie a o kúsok suchého chleba pre vyhladnuté telo, nikdy sa nesklame v dobrom a milujúcom srdci Otcovom.
Ale Boh miluje človeka. Vie, že je to azda i potrebné, aby človek spoznal klamlivosť sveta, jeho zavádzajúceho bohatstva a rozkoší. Nenúti ho, aby zostal pri Ňom. On veľmi dobre vie, že vzdialený od tepla rodinného krbu a od lásky Otca a brata dlho nevydrží vo svete klamu, nevrlosti a chladu. Preto Boh neodopiera ľuďom silu, pokrm i nápoj, slnko i dážď. Nepovažuje ich za nenávratne stratených Skôr či neskôr ich privinie otcovské srdce, ktoré neprestalo čakať na ich návrat.
V tejto prvej časti som zamýšľal sa nad tým, aká bezhraničná a aká múdra je láska nebeského Otca. Milí čitateľ, aj keď sme zlí, hriešni a neposlušný, Boh nás neprestáva milovať. Aj keď od Neho odchádzame, vzďaľujeme sa Mu , odcudzujeme sa Mu, to nič neuberá na Jeho láske, ani ju nezmenšuje. Deťom zvykneme hovoriť o anjeloch. Nuž Božia láska je tým strážnym anjelom, ktorý nás sprevádza po nebezpečných cestách, bdie nad nami, ochraňuje nás v neláskavej cudzine a privádza naspäť k Otcovi, keď svetom sklamaní zatúžime po teple domova. Amen.

Autor: Jaroslav Balocký - Dátum: 15.10.2009

Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu