Poďakovanie za úrody zeme


Napísané je: Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích“.

No dnešný svet sa riadi iným pravidlom: „Jedz, pi, veseľ sa“.  Myseľ sa namáha len kvôli zisku. Zisku za akúkoľvek cenu: podvod, útlak, obmedzovanie, klamstvo. Ešte, ešte a ešte! Málo, stále málo, sebe a len sebe, na ťažké dni... Rastie bohatstvo, rastú aj potreby. Srdce nie je otvorené pre milosrdenstvo, pre lásku, miesto v ňom je len pre obchodníkov a ziskuchtivé vzťahy. Ty mne, ja tebe.
Zabúda sa však na hlavné. Zabúda sa na dušu, rajské to vtáča, ktoré žije v našom pominuteľnom tele. Naša duša hynie od hladu, ktorý nezaháňa ani žiaden klamlivý poklad nami získaný. Stoná naša duša, plače a trpí bolesťou až dovtedy, kým ju definitívne nepochováme pod nánosmi našich vášni, kým úplne nezmĺkne.
A aké sú vtedy plody ducha? Všetka starosť sa sústredí len na to, aby sa čo najviac nahromadilo, aby sa čo najlepšie pojedlo. A jedlo pojedá človeka, a pitie jednoducho nerozveseľuje srdce, ale človeka v sebe utápa. Vtedy človek zabúda na blížneho a dokonca aj na seba samého. Bohom sa teraz stalo brucho.
„...Jedz, pi, veseľ sa“! Dnešné bezuzdne veselie, prejedené a opité, ťahá človeka do toho, o čom sa len veľmi ťažko hovorí. Ťažoba telesných hriechov, ktoré sú následkom takého veselia, zohavuje celý poriadok života a mení ho na peklo už tu na zemi.
Zabudnutý je Boh!
Počúvam, či nebudú námietky proti mojim slovám, a naozaj je zabudnutý Boh?! Okolo mňa znie mnoho rozhovorov o tom, že sa začali otvárať kláštory a chrámy, o blahodati, o Bohu. Áno, drahí moji, rozhovorov je mnoho, no zlúčeniu ľudského s Božským sa dnes jednoducho nedá uveriť. Vo vnútornej “harmónii“ sa teraz zjednocuje ústna zbožnosť, chodenie do chrámu s cynickou zvrátenosťou.
Strašné pusté reči, ohováranie, zákernosť, klamstvo, falošnosť, samoľúbosť a nezákonne spolužitia sa udomácnili vo svedomí mnohých a pritom stonajú, plačú a prijímajú sväté sviatosti.
A človek si myslí, že je s Bohom. Myslieť si môže, ale nie je tomu tak. Toto nie je kresťanstvo, toto je jeho cynické ničenie. Dokonca sa vlámalo do samotnej Cirkvi, keď mnohí, seba nazývajúc kresťanmi, prispôsobujú Božie pravdy k svojim potrebám, pravdu obostierajú špinou svojho pozemského chápania a cítenia.
Toto nie je znovuzrodením kresťanského ducha v našom svete, toto je jeho ničením. Ako odpovedia tí, čo sa rúhajú, na to že zmiešali pravdu s klamstvom, že konajú diabolské skutky, ktorými pošliapavajú Božie svätyne, a ktorých sa opovažujú dotýkať! No sekera smrti už leží pri dreve života. Boh očakáva naše pokánie!
Boh ešte čaká!
No nebude počuť ani dnes, ani potom ten, kto „zhromažďuje poklady pre seba a nie je bohatý v Bohu... Blázon! Ešte tejto noci ti dušu zoberú a čo si si nahonobil, čie bude?“.
Tí, ktorí zhromažďujú poklady
pre seba, či už teraz nepociťujú Boží trest za svoje odpadnutie tým, že majú rôzne duševné, či psychické poruchy a odhodlávajú sa k nezmyselným samovraždám?
Ešte tejto noci ti dušu zoberú, tak znie rozsudok nad tým, kto opovrhuje Božími prikázaniami a pošliapava pravdu klamstvom.
Priatelia, tento život je skladiskom, v ktorom si môžeme zhromažďovať skutočné poklady. Ale kto z nás rozmýšľa o prítomnosti? Človek sa v myšlienkach takmer vždy pozerá do budúcnosti a zabúda, že reálne má pod kontrolou len práve plynúci čas, ten nasledujúci už nie je v jeho moci. No my zanedbávame prítomnosť a premárňujeme ju hriechom a prázdnotou. My ubíjame čas, strácame hodnoty ľudského života.
Autor: Marek Ignacik - Dátum: 12.09.2013

Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu