MOSR
Ministerstvo obrany Slovenskej republiky
Kutuzovova 8
832 47 Bratislava

www.mosr.sk
tlacove@mod.gov.sk

Pamiatka utrpenia a smrti Pána


Pamiatka utrpenia a smrti Pána Jn. 18,1-19.42.
Pri skúmaní Biblických textov Starého a  Nového zákona sa stretávame, akoby s ústrednou myšlienkou, že spravodlivý Mesiáš musí trpieť a nakoniec zomrieť. Teda triumf Božieho či Nebeského kráľovstva nie je v sile  božej armády s ktorou bojuje Jahve a vždy zvíťazí, ale v slabosti človeka, v jeho osobnej smrti, opovrhnutí, biedy, výsmechu a potupení. Toto všetko nedáva logiku pre bežne mysliaceho človeka, ktorý chápe všetko materiálne a nedíva sa na podstatu  duchovného, teda toho, čo presahuje myseľ človeka. V židovskom ponímaní potupná smrť je znakom kliatby, Božieho odmietnutia a nie triumfom nad mocnosťami zla a dokonca smrti. Ježiš z Nazaretu sa stáva pre nich učiteľ opovrhnutia, ktorého opustil Boh, nebojoval za neho a teda podľa Mojžišovho zákona bolo v očiach vtedajšieho sveta a kultúrneho vnímania aj niečo spravodlivé zahubiť falošného proroka ku ktorému sa Boh nepriznáva. Ježiš z Nazareta, bol teda podrobný skúške či obstojí. Čo však Ježišovi dávalo silu, aby dokázal uskutočniť tento skutok nesmiernej lásky, keď sa nechal položiť na kríž, ako Veľkonočný Baránok? Povieme si, no predsa to, že je Božím Synom, ale ako dobre vieme, apoštol Pavol nám píše, že Ježiš sa zriekol svojej rovnosti s Bohom a vzal si telo podobné nášmu telu, okrem hriechu. Preto sa musíme nutne dívať na Ježiša v okamžiku jeho smrti, ako na človeka, Boha predsa nie je možné usmrtiť. A tento istý apoštol Pavol nám tiež ukazuje v prvom rade na ľudskú stránku Ježiša keď píše: On v dňoch svojho tela  so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby  a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti a bol vyslyšaný pre svoju nábožnosť. A hoci bol Synom , z toho čo vytrpel , sa naučil poslušnosti a keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy. (Hebr. 5,7-9.) Som presvedčený o tom, že Ježiš z Nazaretu čerpá svoju silu a odhodlania v poslušnosti k  svojmu Otcovi a to tak, že všetko vložil do jeho rúk. Ako by sme v diaľke počuli tento slávny rozhovor o vtelení , kedy Ježiš svojmu otcovi hovorí:“ do tvojich rúk vkladám deň svojho vtelenia, kde sa narodím, kto bude moja matka, kde budem vyrastať, kde budem pracovať, akú budem mať prácu, koľko budem  zarábal, koľko sa dožijem a aká bude moja smrť a kedy sa uskutoční, vkladám svoj život do tvojich rúk, lebo ťa poznám a milujem „. Toto všetko manifestuje v Ježišovom živote a je jeho hlavným mottom: Plniť vôľu svojho Otca, ktorý je v Nebesiach. Práve preto sa nebojí smrti všetko príma z rúk svojho Otca, ako dobro pre obnovu celého ľudstva.
Smrť je aj pre dnešného človeka strašiakom a tento strach sa prejavuje v civilizačných chorobách ktoré mátajú v našich mysliach  a znepokojujú dni nášho života, tiež pri dopravných nehodách, vo vojenskej službe v  globálnych katastrofám  Ja však isté, že sa so smrťou musíme stretnúť a nevieme kedy. No je to už iné umierania, iná smrť, ktorá nám dýcha od okamžiku nášho narodenia na chrbát a je v každej našej bunke, lebo máme šancu nového života, obnoveného nie v historickom Ježišovi z Nazareta, ale v Kristovi Ježišovi, našom Mesiášovi. Ako môžeme teda premôcť obavy zo smrti? Presne tak, ako to dokázal Ježiš, keď do rúk svojho Nebeského Otca vložíme všetky oblasti svojho života a povieme mu: „ neviem kde budem pracovať pre Božie kráľovstvo, neviem kde budem žiť so svojou rodinou, kde vyrastú moje deti, ako budú žiť, kde budú pracovať, koľko sa dožijú a koľko sa dožijem ja osobne, v ktorej krajine budem žiť, ale všetko toto dávam Otče do tvojich rúk , lebo chcem, aby sa plnila tvoja vôľa a nie moja „. 
Je samozrejmé, že človek si chce ponechať svoje vlastné oblasti do ktorých nechce vpustiť ani svojho Boha a to len preto, že pociťuje strach, aby sa táto oblasť jeho JA neobrátila proti jeho vôli a zámeru. Vydať sa do rúk Bohu, ako to urobil Ježiš si vyžaduje veľkú silu a vieru, ale ak to nedokážeme, potom bude vždy pre nás smrť naším strašiakom, pred ktorým sa nemôžeme ukryť, všade nás nájde v náš deň a horšie by bolo, kedy nás našla nepripravených  a prázdnych či dokonca plných sami seba a nie Boha. Ježiš, ako človek prežíval predsmrtné úzkosti a na svojom tele zažil osteň smrti , veď bol človek ,ale keď v tom spoznal vôľu svojho Otca rozprestrel svoje ruky, aby objal kríž a vtedy sa stáva  Kristom, Mesiášom ľudstva,  lebo vedel že jeho smrť má veľkú cenu, cenu každého ľudského života, ktorý sa rozhodne nasledovať Boha, aby všetci mohli byť účastný, nie smrti, ale večného života.
Keď sa pozerám na tento svet a spoločnosť, musím konštatovať, že ľudstvo si vytvorilo civilizáciu stresu, choroby, smrti, zúfalstva, lebo v osobných vzťahoch niet Boha. Riadiť tento svet a spoločnosť bez kresťanských hodnôt sa nedá, je to ako si prizvať smrť, do všetkých oblastí a sietí, ako hospodárskych tak sociálnych,  je to stavanie na piesku. To čo všetci potrebujeme a samozrejme celý svet je Duch Kristov, ktorého keď požiadame    je ochotný  sa vliať do nás hlinených nádob a takto sa môže aktualizovať Božie, Vesmírne kráľovstvo v našej realite a civilizácie, ktorá sa stane oslobodená, šťastnejšia a pokojnejšia. Smrť sa s nami raz stretne a preto je múdre vydať všetky oblasti nášho života do rúk Boha, aby sme boli  raz pripravený  vydať počet z našej nádeje.
Autor: Milan Graus - Dátum: 26.02.2013