Nikodém (J 3, 1- 21)


 

Farizej Nikodém je postava, ktorej meno každý z nás zaiste pozná, no málo o ňom vieme. Skúsme si podľa tých pár správ, ktoré v Písme o ňom máme, zrekonštruovať jeho charakter. V Biblii sa spomína trikrát. Všetky tri miesta sa nachádzajú v Evanjeliu podľa Jána. Po prvý raz sa spomína v diskusii, ktorú viedol s Ježišom uprostred noci (J 3, 1- 21). Toto stretnutie sa uskutočnilo pravdepodobne na žiadosť Nikodéma. Prekvapuje nás čas: v noci. No musíme vedieť, že Nikodém bol nielen farizej, čo bola trieda vysokopostavených mužov židovskej spoločnosti, ale bol aj člen židovskej veľrady, tzv. synedria. A Ježiš bol v tej dobe už známy. Nie všetci k nemu a k jeho učeniu cítili sympatiu. Boli takí, ktorí ho radi počúvali a ktorí sa k nemu dokonca aj otvorene hlásili, no boli aj takí, ktorí ho nemali radi. Ježiš bol už v tej dobe tým, ktorý rozdeľoval spoločnosť. Tak, ako to povedal pri jeho narodení starec Simeon: „Tento je položený na pád a na povstanie mnohým v Izraeli." Proti nemu stáli hlavne tí, ktorí boli vysoko postavení, a ktorí sa tak dobre cítili vo svojich kreslách, ktoré znamenali moc a prestíž. Nikodém patril medzi nich. Bol človekom ambicióznym, ale predsa hľadajúcim pravdu. Preto sa chcel s Ježišom stretnúť v noci. Nechcel si na jednej strane poškodiť, no na druhej strane sa chcel s Ježišom osobne stretnúť a položiť mu zopár otázok, ktoré ho zaujímali. Druhýkrát sa Nikodém spomína v Písme vo chvíli, kedy to okolo Ježiša začína byť horúce a kedy sa už farizeji začínajú intenzívne o neho zaujímať. Poslali dokonca za ním aj svojich sluhov, aby ho chytili a priviedli, no títo sluhovia toho neboli schopní, nakoľko boli jeho slovami ohúrení. Vrátili sa teda naprázdno. Evanjelista Ján (J 7, 45- 53) opísal situáciu, kedy sa Nikodém za Ježiša dokonca verejne prihovára a tak aj dosť riskuje: „Či náš zákon súdi človeka skôr, než ho vypočuje a zistí, čo robí? Odpovedali Mu: Nie si aj ty z Galiley? Skúmaj a uvidíš, že nieto proroka z Galiley." Nikodém sa tu javí už trocha odvážnejším. Hoci ani prvé stretnutie s Ježišom v noci nebolo bez rizika, predsa to bolo len bezpečnejšie ako sa k nemu priznať medzi ostatnými. Toto miesto u Jána hovorí, že Nikodémove názory sa začínajú formovať jasným smerom. Tretíkrát je Nikodém spomenutý u Jána v súvislosti s pochovávaním Ježišovho mŕtveho tela. Ján v 19. kapitole píše takto: „Potom Jozef z Arimatie, ktorý bol učeníkom Ježišovým, ale tajným pre strach zo Židov, požiadal Piláta, aby mohol sňať telo Ježišovo; a Pilát privolil. Prišiel teda a sňal Jeho telo. A prišiel aj Nikodém, ktorý prvý raz v noci prišiel k Nemu, a priniesol asi sto funtov myrhy zmiešanej s aloe. Potom vzali telo Ježišovo a zavinuli ho aj s tými voňavými vecami do plátna, ako je u Židov v obyčaji pochovávať." Scéna je veľmi dramatická. Ježiš je už mŕtvy. A Nikodém sa k nemu teraz prihlási už úplne verejne, aby mu vzdal svoju poslednú úctu. Riziko pre neho tu bolo naozaj veľké. No zdá sa, že na to nedbá. A pritom je nevyhnutné vedieť, že to bolo ešte pred Ježišovým zmŕtvychvstaním, o ktorom Nikodém nemohol vedieť. Tieto tri správy o Nikodémovi svedčia o jednej zaujímavej skutočnosti: odvaha sa u Nikodéma vyvíjala. Nebola v jeho postoji k Ježišovi od samého začiatku. Bol u neho boj medzi hodnotami. Ne jednej strane to bola hodnota jeho kariéry a spoločenského statusu a všetkého, čo bolo na to napojené. Na druhej strane však išlo o hodnoty, ktoré hlásal Ježiš, a ktoré sa Nikodémovi zdali príťažlivé, no v počiatku ešte nie dostatočne presvedčivé. Aspoň nie natoľko, aby pre ne riskoval všetko.

Ježiš na neho netlačil. Nežiadal od neho, aby ho prišiel počúvať cez deň. Nevysvetľoval mu, že jeho práca počas jeho dňa ho unaví natoľko, že on potrebuje v noci spať a odpočívať. Nezaprisahával ho, aby sa ukázal verejne, aký je charakter, a aby obetoval čosi aj zo svojho strachu. Aby sa stal hrdinom... Tento Ježišov postoj spôsobil, že Nikodém vo svojom učeníctve dozrel. Na svoje hrdinstvo potreboval čas. A Ježiš mu ho doprial.

Toto všetko poukazuje na postoje mnohých z nás. Niekedy nie sme navzájom dostatočne trpezliví. Niekedy máme voči sebe navzájom nespravodlivé a ťažké požiadavky. Niekedy žiadame od ľudí, aby sa hneď na začiatku ukázali vo svojich pravých farbách. Od ľudí žiadame hrdinstvo a obeť často v čase, keď nie sú ešte na ňu ani zrelí ani pripravení. Myslíme na všetkých tých, ktorí napríklad počas totality boli nútení žiť nikodémovským životným štýlom: napríklad učitelia, policajti, vojaci alebo inak verejne činní ľudia. Koľkí pochádzajú z rodín, kde rodičia nemohli svoju vieru verejne vyznávať, pretože to bolo pre nich až príliš nebezpečné. Mnohí z nich však chodili na bohoslužby do vzdialených miest do kostolov a zúčastňovali sa tak na službách Božích. Alebo svoje deti niesli do vzdialených farností, aby ich tam nechali pokrstiť, alebo aby tam mohli neskôr pristúpiť aj ku konfirmácii. Možno ani dnes nechýbajú mnohí z nás, ktorí by radi od každého žiadali rovnaké odhodlanie hrdinstvo a záväzok a rozhodnutie... No nie všetci sa naň cítia. Nejde tu o to, že by nechceli. Mnohí chcú, no nateraz buď nie sú ešte zrelí, alebo majú ešte nejaké výhrady, alebo nie sú ešte celkom presvedčení. Ježiš im- vám, nám- dáva čas. Ježiš je ochotný sa s nami stretávať aj v noci. Ježiš je schopný vyjsť nám maximálne v ústrety. Tak, ako Nikodémovi. Ježiš trpezlivo čaká, ale semienko, ktoré je už zasiate, určite vyženie lístky a začne rásť.

Kiež by sme prijali silu k rastu i odvahu pre život s Kristom z Jeho utrpenia a smrti! Kiež by sme- podobne ako Nikodém- pochopili, že Ježišovi Kristovi záleží aj na nás, pre ktorých trpel a aj svoj život položil.

 

Autor: Matúš Vongrej - Dátum: 02.03.2009

Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu