Milujte nepriateľov (Mt 5, 43-44)


Pred mnohými stáročiami putoval po starovekom Grécku Ezop a rozprával svoje bájky, ktoré on nikdy nenapísal. V jednej bájke sa píše o tom, ako vtáky a zvieratá boli vo vojne. Často a neľútostne spolu bojovali. Niekedy zvíťazili vtáky, keď sa strmhlav vrhli z neba a zaútočili na zvieratá, inokedy zvíťazili zvieratá, keď sa prikradli k vtákom, čo si na zemi hľadali potravu, a prepadli ich.

No bol medzi nimi jeden tvor, ktorý nikdy neutrpel porážku, lebo ustavične prebiehal od jedných k druhým, ktorý práve víťazili. Tento tvor sa nazýval netopier. Vojna sa napokon skončila. Vtáky a zvieratá sa dohodli, že budú navždy žiť v mieri. Netopier si myslel, že teraz ho zvolia za kráľa, lebo nikdy neprehral a pomáhal obom stranám.

No skutočnosť bola celkom iná. „Si zradca“ – povedali prekvapenému netopierovi. „Nie si verný nikomu. Slúžiš len sám sebe. Vo vojne si zradil obe strany. Nechceme mať s tebou nič spoločné.“ Od tých čias je netopier vydedencom, ku ktorému sa nehlásia ani vtáky, ani zvieratá.

Aj ľudia sa niekedy chcú riadiť podľa prírody a dávajú sa viesť svojimi pudmi. Myslia si, že našli šťastie v tele, vo víne, v zlate, v rozkazovaní a krutosti, alebo vo vede a umení, no tým sa len viacej otrávili – na svojej ceste za šťastím poblúdili. Východisko a správnu cestu ukazuje Kristovo evanjelium. Na ceste evanjelia musíme poprieť to, čo sme považovali za dobré a chopiť sa toho, čo sme odhodili. Musíme „zbožňovať“ to, čo sme spálili a spáliť to, čo sme „zbožňovali.“ Musíme premôcť zvieracie pudy namiesto toho, aby sme sa v nich kochali. Musíme zápasiť so svojou prirodzenosťou namiesto toho, aby sme ju ospravedlňovali. Musíme vytvoriť nový zákon a podľa neho musíme žiť. 

Naša vnútorná nespokojnosť a pocit nešťastia je dôkazom toho, že skúsenosti starého sveta sklamali. Že minulosť nemá pravdu, že žiť na spôsob zverov, znamená zmietať sa v zúfalstve. Riešenie ostáva len v rukách človeka samého. Ale dajú sa ľudia premeniť, pretvoriť a zlepšiť? Môže sa taký človek stáť znovu človekom svätým a povzniesť sa k Bohu?  Celý náš osud je v tejto otázke.

Pán Ježiš veril a aj dokázal, že sa tak môže stať. Pravda, za cenu naprostého zrieknutia sa doterajšieho spôsobu života a nastúpením na cestu plnenia Božích príkazov. Z nich najťažšie je prikázanie milovať nepriateľa a neprotiviť sa zlému.

Milovať nepriateľa sa najviac protiví našim pudom. Lebo človek začne rozmýšľať: Ak sa dám, povedzme, najesť hladnému nepriateľovi, tým mu dám silu a on ma zničí. A tak láskou k nepriateľovi škodím vlastne sám sebe a prezrádzam, že nenávidím seba samého. Preto nemôžem milovať nepriateľa, táto láska je jednoducho bláznovstvom – tak rozmýšľa mnoho ľudí.

Ale ako som už spomenul, že keď sme sa doposiaľ riadili svojimi pudmi a nedosiahli sme šťastie, treba konať proti pudom i keď nám je to odporné, bláznivé a nemožné. Naše šťastie je práve v tom, čo sa starému Adamovi zdalo odporným, bláznivým a nemožným. Naše spasenie je v napodobovaní Boha, ktorý dáva vychádzať slnku na dobrých, ale aj na zlých, teda aj na Jeho vlastných nepriateľov. Komu je láska k nepriateľovi odporným bláznovstvom, potom aj jeho a  naša záchrana, ten nový svet, o ktorom snívame, stáva sa nemožným.

Doposiaľ človek miloval len seba, zaoberal sa len sebou, myslel len na seba, obdivoval len seba. Samozrejme, aj to je potrebné, lebo máme milovať blížneho, ako seba samého, ale, bezpodmienečne len bez toho „len seba“ Lebo z takej sebalásky, ktorá vidí „len seba“ sa rodia všetky nešťastia, údery, vojny a biedy tohto sveta. Preto Pán Ježiš, majúc na pamäti naše šťastie, nariaďuje rozšíriť lásku na všetkých ľudí, aj na nepriateľov.

Lebo veď, aké právo máme nenávidieť svojich nepriateľov, keď máme tie isté chyby a nedostatky, pre ktoré ich nenávidíme? Keď my tak isto padáme do hriechov a pošpinení sme tými istými zvrhlosťami? Prečo by sme ich mali nenávidieť, keď skoro vždy sme na príčine ich nenávistí a svojou sebaláskou ich často popudzujeme proti sebe?!  Môžeme nenávidieť zlo, ktoré je v nich i v nás, môžeme nenávidieť hriech, ktorý má v moci ich i nás, ale nemôžeme ich nenávidieť, lebo sú tak ľuďmi ako aj my, tak Božími dietkami ako aj my.

Ako húževnato ľudia hľadali a stále hľadajú šťastie. Čo všetko už podnikli, aby ku spokojnosti všetkých, vyriešili problém spolunažívania človeka s človekom, národov s národmi, aby našli spôsob ako môžu žiť ľudia rozličných farieb pletí, politických, hospodárskych, národných, mocenských a náboženských rozdielov a presvedčení spokojne vedľa seba. Organizujeme si život, snažíme sa aplikovať do života nové vedecké poznatky, a predsa zostávame v chaotickom neporiadku. Vyjednávame, a pritom máme plno bočných úmyslov. Bojujeme za mier, a nevychádzame z vojen.

Tu láska Kristova je najjednoduchším a najúčinnejším riešením všetkých našich bolestí a ťažkostí. Milovať nepriateľa, dobre činiť tomu, kto ma preklína, modliť sa za toho, kto ma prenasleduje – v tom je zaistený príchod neba na zem a šťastie všetkých ľudí.

Z nášho biblického textu vyplýva aj požiadavka, aby sme sa neprotivili zlému. Na krivdu, nenávisť a krutosť možno odpovedať trojakým spôsobom: pomstou, krutosťou, alebo ako to Pán Ježiš prikazuje, nastavením druhého líca. Doposiaľ sme skúšali prvé dva spôsoby a neprelomili sme smolu, šťastie nás obišlo. Je treba vyskúšať aj tretí spôsob.

Pomsta je barbarským právom päste. Na zlo odpovedať zlom, na úder úderom, za jedno oko vyklať dve, za život vziať desať životov - a máme hroznú reťaz zlá a nešťastia. Ani útek nie je lepším riešením. Kto uteká, ten zdvojnásobuje odvahu nepriateľa, ten provokuje k prenasledovaniu. Zlo i tu plodí ďalšie zlo. Jediný spôsob, hoc sa zdá absurdným, je ten, ktorý ukazuje Pán Ježiš - nastaviť druhé líce.

Nastaviť druhé líce neznamená dostať vždy druhé zaucho. Ale vždy znamená znemožniť a preťať reťaz zla už pri prvom ohnivku. Protivník, ktorý čaká odpor, alebo útek sa zahanbí pred sebou i pred tebou. So všetkým rátal, len stým nie. Ma tak príležitosť spamätať sa.

Tento Ježišov príkaz je veľmi tvrdý, trpký i odpudzujúci. Požaduje od človeka úplnú moc nad krvou, nervami a pudmi. Ježiš však nikdy nepovedal, že ho možno ľahko splniť. Nikdy netvrdil, že sa mu možno podriadiť bez tvrdého odriekania, bez ťažkých a neustálych vnútorných bojov, bez zapretia starého Adama a bez znovuzrodenia. Ale tak cítime, že Ježišov príkaz jediný vie rozriešiť problém násilia, spôsobiť, že svet sa stane pre ľudí menej boľavým, život krajším, radostnejším a šťastnejším

To je magnou chartou nového pokolenia, nového, ešte nenarodeného tretieho pokolenia. Prvé pokolenie bolo pokolením zvieracích pudov a menovalo sa vojna. Druhé pokolenie bolo pokolením barbarov skrotených zákonom, a jeho najvyšším ideálom bola spravodlivosť. Je to pokolenie, ktoré ešte aj dnes žije, ale spravodlivosť ešte nepremohla vojnu, a zákon ešte nepotrel zverskosť s konečnou platnosťou. Tretie pokolenie má byť pokolením Božích dietok, ľudí, ktorí nebudú podobní zverom, ale Bohu.

Premôžme seba, svoju prirodzenosť, aby sme mohli milovať aj nepriateľov, aby sme na zlo vedeli odpovedať dobrom. Len tak sa môžeme stať pokolením, ktoré pripraví na zemi šťastie a pokoj pre všetkých ľudí.  

 

Autor: Jaroslav Balocký - Dátum: 11.02.2009

Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu