Kristus - služobník Boží (Izaiáš 42,1-3)


Niekedy, keď stretneme známeho, mu namiesto pozdravu „ahoj“, alebo „nazdar“ povieme „servus“. Je to pekný pozdrav, najmä, keď si uvedomíme, že je z latinského slova a znamená „otrok, služobník“. Takýmto pozdravením vlastne hovoríme: som ti naporúdzi, môžeš sa na mňa kedykoľvek obrátiť.

Prorok Izaiáš  nám  hovorí o služobníkovi Hospodinovom a opisuje  nám ho takto: „Ajhľa, môj služobník, ktorého podopieram, môj vyvolený, ktorého som si obľúbil. Svojho Ducha som položil naňho, opravdivé právo prinesie národom.  Nebude kričať, nezvýši hlas a nedá mu znieť na ulici;  trstinu nalomenú nedolomí a tlejúci knôt neuhasí, opravdivé právo verne prinášať bude.“

 Čo však do hĺbky znamená slúžiť, byť niekomu služobníkom? Týka sa slovíčko slúžiť iba tých, pre ktorých sa služba stala zamestnaním? Tých, ktorý sú za slúženie platení? Iste nie. Ak by to bola pravda, obraz tohto sveta by bol ešte smutnejší, ako teraz. Pretože láska horizontálneho smeru, láska človeka k človeku musí byť nevyhnutne podopretá službou, ak má byť láskou nielen prijímajúcou, ale i dávajúcou.  A práve stelesnením takejto lásky, lásky a služby v jednom, je služobník Boží – Ježiš Kristus. On, Boží Syn je svojím Otcom zmocnený k službe. K službe toho najvyššieho rangu. Prišiel slúžiť celou svojou bytosťou; celý jeho pozemský život bol tou najvyššou možnou službou. Službou Boha padnutému človeku. Zamyslime sa nad nezvyčajnou formou tejto nezvyčajnej služby. Boh sa k tejto službe naplno priznal. Nielen evanjeliá o narodení Kristovom, ale aj náš prečítaný text spolu s evanjeliom o Ježišovom krste nám svedčia, že Boh nemá záujem nechať človeka na pochybách, či Ježiš je, alebo nie je Jeho Synom. Jasne deklaruje: Toto je môj milovaný Syn... Napriek tomu vidíme, že mnohí vôkol nás to popierajú a niekedy sa snáď i nás samých zmocňujú pochybnosti. Pýtame sa, prečo Pán Ježiš nevstúpil do tohto sveta oveľa radikálnejšie, viditeľnejšie? Chceli by sme, aby urobil taký div, žeby všetci žasli a uverili. Ale to nie je Jeho spôsob, On prichádza v tichosti. Tak ako pri Jeho narodení, ani neskôr Ho nesprevádzali pompézne divy. Nekričal pri svojom vstupe do miest, nedal po uliciach rozhlasovať, že prichádza. Prichádzal nebadane a tak prichádza i k nám, do našej modernej spoločnosti, v ktorej sa vraj deje prevrat v myslení. Niekto mi pred pár dňami povedal: „Ten Ježiš neurobil dobre, čo urobil. Zvrzal svoju príležitosť. Neostali po ňom žiadne jeho vlastné knihy. Nič hodnotné a rukolapné. Žiadne veľké veci.“ Áno, celá naša doba žiada veľké veci. Dychtí po niečom, čo by ju 100% utvrdilo, presvedčilo. Tichá služba je zdá sa pre dnešok nie veľmi lákavá. A tak i naše postavenie ako kresťanov, zdá sa nie je lukratívne.

Keď sa totiž nazývame Kristovými, sme pozvaní do Jeho služby. Tak ako On slúžil tomuto svetu pravou zvesťou o Bohu, i nás povolal slúžiť zvesťou evanjeliových právd. Tak, ako On liečil chorých aj my máme prichádzať k tým chorým na tele či na duši a pomáhať im v ich ťažkej situácii. Ježiš však išiel ešte ďalej. Urobil niečo, čoho nebol schopný žiadny človek, hocako by aj bol veľký. Pán Ježiš vo svojej službe a láske k ľudom bol ochotný ísť až na golgotský kríž a umrieť zástupnou smrťou, bez viny. To je tá najväčšia služba pre nás –služba spasenia! A ňou nám prišiel slúžiť Boží Syn. Jeho službou sme my povolaní k službe. Ale aká je tá naša služba? Sme v nej tak verní a  zapálení ako kresťania majú byť? Osvojili sme si myšlienku služby blížnym, ako jedinú cestu služby Bohu? Sme, nehľadiac na postavenie, vek a rozličné nadanie, oddaní služobníci Boží? Alebo sa skôr spoznávame v dvanástich učeníkoch hádajúcich sa o to, kto z nich je väčší?… Ako je to s nami?… Ako je to s každým z nás osobne?… Možno mám prichádzajú na myseľ konkrétne situácie, keď sme zlyhali v službe, keď sme chceli byť radšej pánmi ako slúžiacimi...

Áno, takéto konkrétne odhalenia bolia, obviňujú. Ale práve vtedy, keď prichádza obvinenie a ľútosť, vtedy prichádza i Božie slovo o tom, že nalomenú trstinu nečaká dolomenie a tlejúci knôt nebude uhasený. V pokání prichádza Božie uistenie, že ak sme sa aj nachádzali na pokraji duchovnej smrti, budeme obživení; že ak nás čoraz viac začala obklopovať tma, v priblížení sa ku Kristovi, k nám opäť príde svetlo.

Pán Ježiš, pravý človek i Boh nám chce poslúžiť i dnes. Prijmime Jeho službu a aj my Mu slúžme s radosťou v srdci.

Autor: Ján Paciga - Dátum: 13.01.2009

Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu