KRESŤANIA A EKOLÓGIA (Niektoré filozofické, etické a náboženské aspekty globálnej ekologickej krízy)


Globálna ekologická kríza vystupuje z vedeckých sympózií a referátov a čoraz zreteľnejšie zasahuje napríklad prostredníctvom ozónovej diery alebo smutne presláveného El Niňa do nášho každodenného života. Čoraz naliehavejšie vystupuje na povrch fakt, že nestačia zmeny v technológii k odvráteniu hroziacej katastrofy, ale je potrebná zmena myslenia, zmena etických kritérií, hodnotového rebríčka ľudí. Cieľ predkladaného príspevku vyjadruje jeho názov - poukázať na niektoré filozofické, etické a náboženské aspekty globálnej ekologickej krízy.

Vymedzenie a definovanie pojmu globálny problém
Definovanie a identifikácia globálnych problémov nie je jednoduchá, nakoľko rôzni autori chápu pod týmto pojmom odlišný súbor problémov. Nie je predmetom tejto práce rozvíjať diskusiu o definovaní globálnych problémov a ich vyčlenení. Na druhej strane je však nevyhnutné objasniť, čo rozumieme pod uvedeným termínom. Pokúsime sa len stručne, s použitím literatúry (Nováček, P., Huba, M. 1994) vymedziť tieto problémy.
Meadows a Meadowsová (1972) vo svojej známej publikácii Hranice rastu vyčleňujú vo svojom modeli sveta päť hlavných faktorov: populáciu, industrializáciu, zdroje nerastných surovín, znečisťovanie životného prostredia a produkciu potravín.
Peccei (1980), zakladateľ Rímskeho klubu uvádza tieto globálne problémy: zbrojenie, preľudnenie, chudoba, energetický problém, poľnohospodárstvo, hlad, podvýživa, choroby, negramotnosť, opustenosť.
Sovietsky globálny model rozlišoval tieto hlavné problémy: ohrozenie svetového mieru, rast obyvateľstva, rozdiely v ekonomickom vývoji, problém potravín, problematika energetických zdrojov, znečisťovanie životného prostredia a zmena únosnosti prostredia, problém vedecko-technického pokroku (zavádzanie nových technológií), účelná organizácia výmeny prírodných zdrojov.
Všetky globálne problémy vznikli a odohrávajú sa vo sfére životného prostredia. Podľa definície prof. Wika, ktorú prijalo aj UNESCO je "životné prostredie tá časť sveta, s ktorou je človek vo vzájomnom pôsobení, t.j. ktorú používa, ovplyvňuje a ktorej sa prispôsobuje." Podľa tejto definície je možné chápať životné prostredie človeka ako sféru hmotnú (biosféra) aj nehmotnú (spoločenské vedomie, kultúra).
Globálne problémy je možné deliť podľa rôznych kritérií. Podľa pôvodu na prírodné (katastrofy, klimatické zmeny) alebo antropogénne. Podľa času by ich bolo možné deliť na bezprostredné, naliehavé (násilie vo svete, hlad, podvýživa, preľudnenie), aktuálne (potreba nového medzinárodného ekonomického poriadku, využitie oceánov), potencionálne (genetická revolúcia a jej dôsledky).
Ako základ pre klasifikáciu hlavných globálnych problémov sme použili triedenie Nováčka a Hubu (1994), ktoré sme upravili:
1. Násilie vo svete
2. Problém obyvateľstva - rast populácie, preľudnenie
          - potravinový problém
          - zdravotný stav obyvateľov
          - problém chudoby
          - opustenosť, byť nežiaduci
3. Ekologická kríza - zachovanie druhovej rozmanitosti života
   - úbytok tropických pralesov
   - šírenie púští
   - hospodárenie s vodou (vrátane oceánov)
   - ohrozenie pôdy
   - znečistenie atmosféry, narušenie klímy
   - neschopnosť racionálneho využívania ekosystémov
4. Problém zdrojov a ich využitia - energia
     - suroviny
     - odpady
5. Ľudské sídla
6. Ostatné globálne problémy - problém informácií
        - problémy spojené s vedecko-technickou revolúciou
         - využitie oceánov, morí a Antarktídy
         - inštitucionálne usporiadanie
         - nový medzinárodný ekonomický poriadok
         - využitie vesmíru
         - zamestnanosť, voľný čas
         - biologická revolúcia
         - planetárne vedomie
Základnou charakteristikou globálnych problémov je, že tvoria jeden navzájom prepojený komplex problémov, ktoré sa navzájom ovplyvňujú. Preto môžu byť niektoré z uvedených problémov v iných klasifikáciách chápané ako súčasť iných (napr. problém biologickej revolúcie a využitia vesmíru ako súčasť problémov spojených s vedecko-technickou revolúciou). Problémy týkajúce sa ekologickej krízy, ktoré by mali byť ťažiskom v našej práci sú integrálnou súčasťou globálnych problémov. Sú úzko prepojené s problémami obyvateľstva, nového ekonomického poriadku a častokrát sú s týmito aj ostatnými globálnymi problémami v literatúre spájané najmä v súvislosti s nami diskutovanou otázkou vzťahu kresťanstva ku uvedeným problémom. Preto považujeme za konzekventnejšie uvažovať pri vzťahu medzi teológiou a ekológiou namiesto užšieho vzťahu medzi kresťanstvom a ekologickou krízou o širšom vzťahu medzi kresťanstvom a globálnymi problémami. Považujeme tento prístup za možný na základe uvedenej Wikovej širokej definície životného prostredia.

Podrobnú charakteristiku jednotlivých globálnych problémov ľudstva aj s úvahami o ich riešení je možné nájsť v zahraničnej literatúre, najmä v jednotlivých správach pre Rímsky klub o stave sveta, ktorých vyšlo už niekoľko. Niektoré známe publikácie podobného charakteru boli preložené v posledných rokoch aj do češtiny a slovenčiny. Vynikajúci prehľad o nich poskytujú najmä tri diely čítanky z globálnej problematiky vydaných pod názvom Šok z prosperity (Huba, Nováček 1995 a 1996), ako aj vyššie citovaná publikácia oboch autorov Ohrožená planeta z roku 1994. V tejto subkapitole sa preto sústredíme len na niektoré relevantné fakty a súvislosti charakterizujúce súčasný stav sveta.
Viacerí autori (napr. Vavroušek 1995, Kišš 1991, Kohák 1993b) sa pri úvahách o vzťahu kresťanstva a ekológie zhodujú na vymedzení komplexu najrelevantnejších problémov. Za jeden zo základných problémov nášho sveta je považovaný priepastný a navyše rastúci rozdiel medzi bohatými a chudobnými. Pomer príjmov medzi jednou pätinou najbohatších a jednou pätinou najchudobnejších štátov sveta dnes činí šesťdesiatpäť ku jednej. Príjmy dvadsiatich percent obyvateľov Zeme žijúcich v krajinách OECD (Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj) sa podieľajú na celkových príjmoch svetového spoločenstva takmer 83 %. Približne rovnaký je pomer na hrubom domácom produkte, alebo na objeme svetového obchodu. Priepasť medzi bohatými a chudobnými sa netýka len rozdielov medzi bohatým Severom a chudobným Juhom, ale aj rozdielov vo vnútri jednotlivých spoločenstiev. Aj vo vnútri bohatých spoločností vznikajú veľké sociálne diferencie. V USA žije 22 % detí pod stanovenou hranicou biedy (Vavroušek 1995).
S rastúcim bohatstvom Severu úzko súvisí aj rýchla spotreba neobnoviteľných prírodných zdrojov. Práve týchto 20 % ľudí v najbohatších krajinách zároveň spotrebuje 80 % surovín a energie. Zároveň sa tieto bohaté štáty výrazne podieľajú na produkcii odpadov a exhalátov. Obyvatelia USA, ktorí        tvoria asi 4 % svetovej populácie, spotrebovávajú asi 40 % zdrojov energie. Každý obyvateľ privilegovaného sveta zaťaží zem spotrebou a odpadom tak, ako 35 ľudí inde na svete. Pod vplyvom reklamy, filmu a televízie je však konzumný spôsob života predkladaný ako ideál. Preto tých 35 ľudí túži po tom, aby mohli konzumovať ako ľudia v privilegovanom svete. Keby sa im to podarilo, keby každý obyvateľ sveta konzumoval a vytváral odpady tak ako Američania a Európania, stala by sa zem neobývateľnou podľa pesimistických odhadov za deväť hodín a dvadsať minút a podľa optimistických odhadov by to trvalo 21 dní (Kohák 1993b).
(Zaujal ma jeden konkrétny príklad uvedený v knižke Ľuby Lacinovej 14x o ekológii: V USA dnes pripadá na každého občana jeden automobil. Američanov je 250 mil., automobilov je približne 250 mil. V Číne je jeden automobil na tisíc ľudí. Číňanov je vyše 1 mld, dnes majú asi milión automobilov. Ak by dosiahli úroveň Spojených štátov, museli by získať 999 miliónov nových automobilov. Menej než 10 % čínskych domácností má chladničku. Mať chladničku, to nie je taký veľký prepych. Ak by sme chceli všetky čínske domácnosti vybaviť chladničkou, potrebovali by sme ich 200 miliónov. To znamená železo, plasty, energiu, benzín, cesty na nové autá a chladničky. Zem na to nemá. Naša predstava, ale je takáto: nás Slovákov je iba päť miliónov, čože je to z celosvetového pohľadu, chladničky už máme, teraz ešte auto pre každého Slováka. Zem zvládne zvýšenie životnej úrovne Slovákov, ak sa Číňania uskromnia. Prečo mi áno a oni nie? Kde na to berieme právo?). Tento príklad má síce už viac ako desať rokov, ale realita potvrdzuje, ža vývoj ide skutočne týmto smerom a od tej doby v Číne niekoľko násobne vzrástla spotreba surovín a vzrástla produkcia znečistenia, lebo mnohí Číňania si už zadovážili chladničku a auto a mnohé iné veci.
Prispôsobovanie sa euroamerickej kultúre znamená aj zánik tradičných kultúr a oslabovanie kultúrnej diverzity. S uvedenými procesmi súvisí aj pokračujúca ekologická katastrofa. Na deštrukcii životného prostredia sa podieľajú tí najbohatší aj najchudobnejší. Najbohatší svojou obrovskou spotrebou, plytvaním a produkciou odpadov, najchudobnejší tým, že kvôli prežitiu likvidujú zdroje vo svojom okolí. Ničia stromy a kroviny okolo seba, ničia pastviny a zdroje vody ich prílišným využívaním. Podporujú tak veternú a vodnú eróziu a šírenie púští. Kvôli ziskom z ťažby dreva a z nových plantáží sa vyrubujú veľké plochy tropických dažďových pralesov, ktoré sú pľúcami zeme. Ročne sa vyrúbe alebo vážne naruší 210 tis. štvorcových km tropických pralesov, čo je približne 50 hektárov za minútu. Ich plocha klesla z pôvodných 1,6 mld ha na asi 900 mil. ha v súčasnosti. Len amazonský prales pri tom produkuje okolo 40 % všetkého kyslíka, ktorý vzniká na zemi (Lacinová 1993).
Bohatí aj chudobní prispievajú ku klimatickým zmenám, ku deštrukcii ozónovej vrstvy, ku vzniku kyslých dažďov a ku vzniku skleníkového efektu a oteplenia planéty, ktoré by mohlo viesť k ťažkým klimatickým katastrofám (napr. ku zosilneniu smrtiaceho ultrafialového žiarenia, roztopeniu polárnych ľadovcov a zvýšeniu hladiny svetového oceánu).
Hrozba týchto globálnych trendov je umocnená exponenciálnym rastom obyvateľstva zeme. Počet obyvateľov sa za posledných 40 rokov zdvojnásobil. Táto populačná explózia pritom prebieha práve v tých najchudobnejších oblastiach. Počet obyvateľov sa tam zdvojnásobuje za 17 - 25 rokov. Na našej planéte žije 1 mld podvyživených ľudí, ktorí nemôžu dosiahnuť plného zdravia, normálne sa vyvíjať a dospieť do fyzickej sily. V rozvojových krajinách 1,7 mld ľudí nemá prístup k čistej vode a 1, 2 mld nemá k dispozícii zodpovedajúce sanitárne zariadenie. V 80. rokoch bol však najväčší rast množstva zbraní v rozvojových krajinách. Až 75 % obchodu so zbraňami smerovalo do týchto krajín a výdaje na zbrojenie sa zvýšili v rozvojových krajinách od 60. rokov vyše päťkrát. Hospodárske a politické štruktúry týchto krajín častokrát kvôli korupcii a iným neporiadkom nie sú schopné prijať a adekvátne distribuovať rozvojovú pomoc.
Situácia nie je ružová ani u nás doma. Slovensko patrí medzi bohaté krajiny, aj keď si to väčšina jeho obyvateľov zrejme nemyslí a túži dosiahnuť materiálnu úroveň Američanov a Západoeurópanov.    Kvôli energeticky a surovinovo náročnej štruktúre priemyslu je naša spotreba energie na obyvateľa spolu s Českou republikou stále najvyššia v strednej Európe a viacnásobne prevyšuje spotrebu vo vyspelých krajinách. V emisiách oxidu uhličitého (11t/obyv.) tiež vysoko prevyšujeme európsky  priemer (7, 3 t/obyv). Socialistická industrializácia, najmä metalurgický, chemický a ťažobný priemysel spolu s tepelnými elektrárňami zasadili ťažké rany nášmu životnému prostrediu. Imisiami je poškodených viac ako 50 % porastovej plochy lesov, v dôsledku veľkej chemizácie poľnohospodárstva sú narušené pôdy a znečistené spodné vody. Na Slovensku existujú viaceré regióny s kriticky ohrozeným životným prostredím ako napr. Hornonitrianska kotlina (ťažba hnedého uhlia, elektráreň), Žiarska kotlina (hlinikáreň), Ružomberok (celulózka), Stredný Spiš (farebná metalurgia) a iné.
V dôsledku zhoršeného životného prostredia, stresu, stravovacích návykov a nezdravého životného štýlu sa v posledných rokoch neustále znižuje priemerný vek, ktorý sa má obyvateľ Slovenska nádej dožiť. Slovensko patrí medzi posledné štyri štáty v Európe s najkratšou dĺžkou života mužov (Ginter 1995) a až 30 % detí na Slovensku trpí chorobami horných ciest dýchacích (Lacinová 1993). Podrobnejšie údaje je možné nájsť v citovanej literatúre.
Citované faktografické údaje, aj napriek svojej neúplnosti podávajú obraz o závažnosti a vzájomnej prepojenosti jednotlivých globálnych problémov a svedčia o tom, že v súčasnej dobe skutočne rozhodujeme našimi činmi viac ako kedykoľvek predtým o ďalšej existencii ľudstva. Ľudstvo získalo vďaka civilizačnému a technologickému pokroku, ako aj celkovej globalizácii života reálne nástroje na zničenie planéty, života na zemi aj seba samého. Je otázne, ako sa dokážeme vyrovnať ako jednotlivci aj ako celok s touto veľkou zodpovednosťou.
Príčiny  súčasného stavu sveta
Príčiny vzniku a existencie globálnych problémov nie sú predovšetkým v používaných technológiách, ale vo vedomí človeka, v jeho hodnotovej orientácii. Najvýstižnejšie a najstručnejšie vystihol jadro problému E. Fromm (1992) už v názve svojho známeho diela ”Mať alebo byť”. Fromm, podobne ako mnohí iní autori kladie počiatok vzniku súčasnej situácie do začiatku priemyselnej éry. Príčinu krízy vidí v príklone moderného človeka k radikálnemu hedonizmu ku neobmedzenému konzumu, ktoré v psychologickej interpretácii Fromma nadobúda až náboženský charakter. Úspech industrializmu, ako on nazýva modernú spoločnosť, bol založený na dvoch hlavných psychologických predpokladoch: ” že cieľom života je šťastie, t. j. maximum rozkoše, definované ako uspokojovanie všetkých prianí alebo subjektívnych potrieb, ktoré človek môže pociťovať (radikálny hedonizmus), a že egoizmus, sebectvo a chamtivosť, čiže vlastnosti, ktoré systém musí podporovať, aby vôbec fungoval vedú k harmónii a mieru.” (Fromm in Huba, Nováček 1995, s. 15).
Základnou a často sa opakujúcou príčinou súčasného stavu je odcudzenie sa človeka prírode, svojej podstate, prirodzenému spôsobu života. Huba (1993) definuje toto odcudzenie ako schizmu vo vzťahu človek - príroda. Človek rozvinul svoje technologické schopnosti do takej miery, že prvýkrát v dejinách ľudstva má prostriedky na to, aby zničil seba aj zem. Príčinou krízy je priepasť medzi technologickým myslením človeka, ktoré sa dostalo na úroveň doby atómovej a etickým myslením, ktoré ostalo na úrovni doby kamennej. Človek teda nie je schopný zodpovedne ovládať a využívať technológie, ktoré objavil.
Ďalšou všeobecne prijímanou príčinou je odtrhnutie sa človeka od zaužívaných tradícií, fenomén, ktorí americkí Zelení vo svojom programe označili ako ”modernizmus” a považujú ho za dominantnú spoločenskú paradigmu 20. storočia. Vedenie modernej spoločnosti je podľa nich založené na mechanistickej analýze ľudskej spoločnosti i prírody, na kozmopolitizme, postrádajúcom kultúrne korene, nacionalistickom šovinizme, patriarchálnej úzkosti, sterilnej sekularizácii a monokultúre, šírenej masovými médiami. Nadšený modernista podceňuje uplatnenie tradičných inštitúcií, upevňujúcich väzby medzi ľuďmi, akými sú rodina, cirkev, obec, etnické združenie. Jeho favoritom je individualistický liberalizmus (Huba 1993).
Špecifickým prejavom tejto paradigmy modernizmu bol marxizmus-leninizmus aplikovaný v nedávnom období v našich podmienkach. Narušenie tradičných štruktúr v mene boja proti ”predrevolučným prežitkom”, zmena tradičnej hierarchie hodnôt tak na vidieku ako aj v mestách je príčinou ľahostajnosti širokých vrstiev obyvateľstva k stavu a devastácii životného prostredia a krajiny na Slovensku. V praxi to znamenalo ľahostajný vzťah ku kultúrnym pamiatkam a pamiatkam ľudovej architektúry v rámci boja proti cirkvi, násilné presadenie centralisticko - kolektivistických foriem hospodárenia, rozrušenie tradičných spoločenstiev a akumulácia ľudí do anonymných mestských sídlisk a mnohé ďalšie dôsledky. Podrobnejšie tieto príčiny a stav na Slovensku analyzujú vo svojich prácach Huba (1993), Podoba (1993), Balaban (in Huba, ed. 1994) a iní.
Houston (1994) zhrňuje príčiny našich súčasných problémov do olympanskej arogancie autonómneho západného človeka, ktorý analyzoval a ”prehliadol” všetky vzťahy. Do dnešnej situácie nás zaviedol spoločenský darwinizmus, hlásajúci prežitie silnejšieho v najhrubšom individualizme, v súťaživej džungli, ktorá sa kryje autoritou vedy a rozumu.
Korene súčasného stavu modernej spoločnosti a moderného človeka, hľadajú prakticky všetci autori v náboženstve a vo filozofii, špecificky najmä v kresťanstve a západnej filozofii. Preto sa  sústredíme práve na filozofické a náboženské príčiny a aspekty globálnych problémov.
Filozofický a etický aspekt globálnych problémov
Z nami preštudovaných autorov zachádza najďalej vo svojej analýze filozofických koreňov súčasného spôsobu života v histórii západnej civilizácie Ch. Spretnak (in Lacinová 1994). Vychádzajúc z ekofeministickej pozície vidí prvotné počiatky odcudzenia človeka od prírody v nástupe indoeurópskej kultúry koncom neolitu, ktorá priniesla zmenu matriarchátu na patriarchát.
Spomínaná autorka uvádza tri všeobecne prijímané korene súčasnej modernej filozofie: humanizmus a renesanciu, vedeckú revolúciu a osvietenstvo. Tieto tri zdroje v spolupráci s existujúcou židovsko-kresťanskou náboženskou tradíciou vytvorili moderné chápanie človeka ako pána nad prírodou a boli základom expanzie ”bielej” západnej civilizácie.
Viceník (1991) v nadväznosti na Capru vidí zdroj mnohých hlavných problémov súčasnej kultúry a civilizácie v zastaralom mechanistickom spôsobe myslenia a v hodnotovom systéme zdedenom zo 17. storočia z čias Newtona a Descartesa. Stále pretrvávajú štyri piliere ”západného” myslenia, ktoré nás zavádzajú do slepej uličky: 1) viera v exaktnú vedu ako jediný právoplatný a dôveryhodný spôsob poznávania, 2) predstava o vesmíre a o veľkých celkoch ako o mechanickom systéme, kde platia pravidlá jednoduchého súčtu a superpozície, 3) viera v nekonečne postupujúci materiálny rozvoj prostredníctvom technologického a ekonomického pokroku, 4) predstava o živote (na všetkých úrovniach, od bunky až po spoločnosť) ako o stálom boji o existenciu a prežitie.
Významný český filozof E. Kohák (1993b) podáva asi najucelenejší pohľad na hľadanie filozofických koreňov ekologickej krízy. Časti jeho prehľadu tu uvádzame, nakoľko sa ním uvádzané názory a prístupy vyskytujú vo viacerých dielach rôznych autorov. Prvým filozofom, ktorý poukázal na vplyv kartezianizmu na novodobé vnímanie sveta bol Husserl vo svojej klasickej práci ”Kríza európskych vied a transcendentálna fenomenológia” z roku 1935. Európske myslenie prevzalo z Descarta predovšetkým rozdelenie skutočnosti na res extensa, teda svet vecí, ktoré majú len priestorové vlastnosti a priestorovú skutočnosť, a na res cogitans, svet zmyslu a hodnoty, ktorý je od priestorovej skutočnosti celkom oddelený a má len myšlienkovú skutočnosť. Ľudská myseľ a mysliaci človek sú zdrojom vyššej hodnoty. Objektívny svet - teda príroda - žiadnu vlastnú hodnotu nemá. Je tu len na to, aby slúžil človeku. Niektorí ekologicky orientovaní filozofi hľadajú korene ekologickej krízy podľa Koháka aj inde a za hlavného vinníka považujú Kanta, pretože odvodzuje hodnotu a zmysel z ľudského rozumu a ním riadenej vôle a obmedzuje platnosť etických zásad na medziľudské vzťahy. Anglický filozof Lynn White Jr., a po ňom mnohí iní, zase nachádza koreň ekologickej krízy v kresťanstve, ktoré už v starom zákone podriaďuje prírodu človeku. Kohák namieta, že k ničeniu prírody dochádza aj v civilizáciách, ktoré nepoznali Descarta ani kresťanstvo a ako možné vysvetlenie vidí sociobiologickú príčinu: v premnožovaní sa a prejedaní sa ľudstva. K premnožovaniu a prejedaniu dochádza obvykle u živočíšnych druhov vytrhnutých z prirodzeného životného prostredia, a človek je takým druhom. Sociobiológia samotná však nestačí, nakoľko človek riadi svoje konanie vedomou predstavou o svete. Potrebujeme naše konanie nielen vysvetliť, ale mu i porozumieť a preto potrebujeme filozofiu.
Kohák potvrdzuje, že spoločným postrehom filozofických rozborov ekologickej krízy je odcudzenie. Človek sa so svojou slobodou vymanil prírode. Na otázku čomu sa človek odcudzil nachádzame v ekologickom myslení trojaký výklad: 1) Podľa ”hlbinného” prístupu ide o odcudzenie človeka jeho citovej, či pudovej podstate. Život je len jeden a jedinci sú len výhonkami jedného života. Človek, ktorý ničí prírodu si neuvedomuje, že tým ničí sám seba. Zástancovia tohoto prístupu považujú za najnaliehavejšiu potrebu na záchranu prírody prekonať postoje pánovitého, egoistického rozumu a obnoviť zásadné prepojenie s citovou hĺbkou nášho bytia, prekonať celú civilizáciu panovačných bielych samcov. Treba sa odvrátiť od rozumu a v jóge, meditáciách a v citovosti sa znovu učiť čerpať z hĺbky nášho bytia.
2) Ochranársky prístup chápe odcudzenie celkom konkrétne ako odcudzenie od prírody v zmysle prirodzeného života. Poukazuje na to, že sme si vytvorili umelý svet, svet vecí, ktoré nemajú vlastný život, vlastný zmysel. V takomto svete sa nám môže zdať, že sme zdrojom vyššej hodnoty, a že náš život sám nemá iný zmysel, než ovládať prírodu a konzumovať. Potrebujeme sa postaviť do sveta, ktorý ešte nepatrí človeku, do prírodného sveta, ktorý má svoj vlastný život a cieľ. Len vtedy budeme schopní si uvedomiť, že mi ľudia sme jedným z mnohých živočíšnych druhov, že o tento svet sa delíme s celou prírodou a nemáme o nič väčší či menší nárok na jej zdroje než ostatné živočíchy.
3) Morálny prístup chápe základné ľudské odcudzenie ako odcudzenie od morálneho vedomia. Sloboda totiž zaväzuje človeka zodpovednosťou. Pretože sa vymanil zo zákona prírody, človek musí sám seba riadiť morálnym zákonom. Problém je v tom, že človek prijal slobodu, ale neprial zodpovednosť za svoje konanie. Práve preto je ekológia podľa Koháka predovšetkým záležitosťou etiky. Je však dôležité etické princípy spolužitia medzi ľuďmi rozšíriť aj na všetko bytie. ”Už nestačí úcta k človeku. Je potrebná úcta k životu a ku všetkému bytiu.” (Kohák 1993, s. 42).



Hierarchia hodnôt a pozícia človeka v rámci stvorenstva
Uvedené Kohákovo delenie možných výkladov odcudzenia človeka je možné zovšeobecniť a aplikovať toto delenie na možné filozofické a špecificky ekologickoetické prístupy. Zhruba z uvedených prístupov je vedená aj diskusia o pozícii človeka v rámci stvorenstva a hierarchii hodnôt. Pre prvý - hlbinný prístup je pritom charakteristický radikálny biocentrizmus, v ochranárskom prístupe sa mieša biocentrizmus s ekologickým antropocentrizmom, kým tretí prístup je prevažne antropocentrický. Samozrejme, toto delenie je len približné, nakoľko samotné chápanie jednotlivých "centrizmov" a vzťahu medzi nimi je rozdielne.
Zjednodušene povedané, antropocentrizmus stavia na vrchol hodnotového rebríčka človeka, kým biocentrizmus biotické spoločenstvo. Ekofilozofia (nový smer vo filozofii zaoberajúci sa filozofickými problémami ekológie) sa v podstate rozdelil na dva smery: biocentrický a antropocentrický.
Biocentrický smer, nazývaný ekosofia - hlbinná ekológia vychádza z predstavy, že človek nie je korunou tvorstva, ale iba radovým druhom biotopu, ktorý sa premnožil a svojou činnosťou ohrozuje všetok život biosféry. Človek nie je na vrchole pyramídy postavenej zo všetkých ostatných druhov, ale je súčasť kolobehu, v ktorom všetko súvisí so všetkým. Keď otravujeme vzduch, vodu, pôdu, otravujeme sami seba, pretože my ľudia sme súčasťou jednotného žijúceho organizmu Gaie - Zeme. Za zakladateľa hlbinnej ekológie je považovaný nórsky filozof Arne Naess. Názov hlbinná ekológia (deep ecology) sa používa na odlíšenie od "plytkej ekológie", ktorá neprekročila podľa hlbinných ekológov antropocentrickú koncepciu správcovstva Zeme a zaoberá sa krátkozrako len odstraňovaním príznakov a nie príčin devastácie Zeme.
Valach (1993) podrobuje biocentrickú koncepciu hlbinnej ekológie, najmä predstavu "ekologického ja" a identifikácie sa s celou prírodou veľmi adresnej kritike. Odhaľuje jej subjektivizmus ("svet som JA") a z princípov hlbinnej ekológie plynúce nebezpečenstvo totalitarizmu pri pokuse o ich praktickú realizáciu (jednotlivé indivíduum, jeho hodnotové orientácie a názory sa vydávajú za názory reprezentujúce záujmy a hodnotu celku). Zdanlivo neantropocentrické stanovisko sa ukazuje opäť ako nereflektované antropocentrické a zdanlivo biocentrická etika sa ukazuje ako nereflektovaná egocentrická.
Niektorí iní autori (Krchnák 1994) považujú naopak biocentrizmus za rozvinutie antropocentrizmu, kým napr. Smolková (1994) ho vidí ako zrkadlo antropocentrizmu, pohľad z iného zorného uhla, ktorý prispieva k zmierňovaniu utilitarizmu v antropocentrizme.
Práve na utilitarizmus, ako extrémny antropocentrizmus, sa podľa Smolkovej sústredila kritika. Utilitarizmus bolo štádiom antropocentrizmu, v ktorom sa uzavrel sám do seba, prestal vnímať a akceptovať iné hodnoty než spoločenské a hodnota sa prisudzovala tým objektom, ktoré vstupovali do záujmového rámca človeka. Len ony sa zhodnocovali a jestvoval pre nich hodnotový ekvivalent. V novoveku prebehol proces postupného vytrácania sa prírodných prvkov z hodnotových kritérií.
Viacerí autori (Kučírek 1993, Smolková 1994, Valach 1993) sa zhodujú v názore, že ani biocentrizmus, ani extrémny antropocentrizmus nie sú schopné dôsledného filozofického riešenia problému miesta človeka v prírode. Spolu s ďalšími autormi (Kohák 1993, Vavroušek in Keller 1995, Kišš 1993 a iní) si uvedomujú, že človek sa nemôže zrieknuť svojho antropocentrického pohľadu, svojho výnimočného miesta v prírode. Jedinou cestou je preto modifikácia, zmierňovanie antropocentrizmu, eliminácia jeho utilitaristických čŕt. Znamená to začať budovať partnerský vzťah k prírode cestou navracania hodnôt do prírody aj zhodnocovania prírodných vzťahov a procesov. Antropocentrické kritériá pritom ostávajú v platnosti, ale je snaha zakomponovať ich do širších vzťahov nielen spoločenských, ale aj prírodných. Znamená to rozšíriť etiku medziľudských vzťahov aj na ostatné živé tvory (napr. v zmysle Schweitzerovej úcty k životu), praktizovať medzidruhový altruizmus, ktorého je schopný jedine človek. Človek pri tom nie je degradovaný na úroveň živočíšneho druhu, naďalej sa nachádza na najvyššom mieste pozemskej pyramídy. Človek je pôvodcom súčasnej environmentálnej krízy a len on ju môže a musí riešiť a odvrátiť. Výnimočné miesto prináša zo sebou aj vysokú mieru zodpovednosti. Biocentrizmus je útekom, pokusom zbaviť sa tejto zodpovednosti. Kučírek (1993) označuje tento prístup ako environmentálny antropocentrizmus. Človek zostáva v rámci antropocentrizmu naďalej najvyšším a jediným hodnotovým kritériom na rozdiel od teocentrizmu, kde je najvyšším a jediným hodnotovým kritériom Boh a Jeho zákony.

Náboženský aspekt globálnych problémov
Náboženský aspekt existencie globálnych problémov ľudstva je takmer neoddeliteľne spojený s filozofickým aspektom. Ich styčným bodom je kritika kresťanstva, ktorej niektoré aspekty sme už uviedli. Podrobný rozbor názorov jednotlivých kritikov a apologétov kresťanstva by mohol byť predmetom samostatnej štúdie a preto ho tu neuvádzame. Ústredným bodom kritiky je text Gn 1, 28, na základe ktorého má podľa kritikov kresťanstvo ”panský” vzťah k prírode (napr. White 1967, Amery 1972), potrelo pozitívne pohanské prvky (Lisický 1995), alebo zlyhalo pri uplatňovaní svojich princípov striedmosti a skromnosti (Münz 1992).
Hlavný smer apologetiky kresťanstva sa sústreďoval na reinterpretáciu niektorých pasáží Písma, najmä kľúčového textu v Gn 1, 28 a ďalších pasáží knihy Genesis, upresnenie ich prekladu a významu. Kresťanstvo sa práve v tomto období priklonilo k chápaniu človeka ako ”správcu” prírody a nie ”vládcu” a neobmedzeného ”pána” nad ňou. (Smolková 1992).
Viacerí autori (napr. Houston 1994) upozorňujú, že ani iné náboženské tradície neuchránili prírodu pred ničením. Kišš (1991) pripúšťa určitú zodpovednosť kresťanstva a teológie za to, že nevenovalo otázkam ekológie dostatočnú pozornosť. Zaujímavý je aj názor Fromma (1992 in Huba, Nováček 1995), že Európa vlastne bola kresťanská len v časovo obmedzenom období od 12. do 16. storočia. Potom sa Európa vrátila k svojmu pôvodnému pohanstvu.
Vychádzajúc z filozofickej kritiky antropocentrizmu z pozícií biocentrizmu a z argumentu, že príčinou tohoto stavu je kresťanstvo, hľadajú mnohí autori a celé smery v ekologickom hnutí nové spôsoby náboženského vyjadrenia vzťahu k prírode. Veľká väčšina týchto hnutí sa vo väčšej alebo menšej miere opiera o východné panteistické filozofie a náboženské systémy, ako sú budhizmus, rôzne smery hinduizmu a taoizmus. Niektoré smery sa vracajú priamo k viac - menej originálnym a tradičným formám a konceptom, kým iné ich rozvíjajú v podmienkach západnej civilizácie a vytvárajú nové synkretické smery a formy v štýle New Age.
Azda v súčasnosti najpopulárnejšou a najrozšírenejšou formou mimokresťanského riešenia duchovnosti vo vzťahu k prírode je teória Gaie. Teóriu Gaie sformuloval pôvodne ako vedeckú hypotézu geochemik James Lovelock a biologička Lynn Margulisová v roku 1969. Gaiu definujú ako: ”zložitú entitu, zahŕňajúcu biosféru, atmosféru, oceány a pevninu Zeme, ako celok tvoriaci spätnoväzbový alebo kybernetický systém, ktorý vyhľadáva optimálne fyzikálne a chemické prostredie pre život na tejto planéte.” (Lovelock 1994 in Huba, Nováček 1995). Gaia je žijúci systém, ktorého sme my ľudia organickou súčasťou. Je to koherentná, sebapociťujúca a sebautvárajúca entita a my žijeme s Gaiou ako jej aktívna, súcitiaca, koexistujúca a spolutvorivá zložka. V mnohých rovinách ostáva Gaia na úrovni vedeckej hypotézy, alebo filozofickej koncepcie, ale nadobúda čoraz výraznejšie náboženské črty najmä v spojení Matka Zem - Gaia.
Spojenie Matka Zem je nosným konceptom mnohých neopohanských smerov a siekt snažiacich sa o návrat k predkresťanským prírodným kultom. Tieto smery spája najmä zdôrazňovanie jednoty človeka s prírodou a pre ich moderných prívržencov poskytuje hypotéza Gaie vítaný vedecký podklad. Veľmi výrazná je najmä obnova kultu ženských bohýň v rámci časti ekofeministických hnutí. Základom kultu a obradov je najmä paralela medzi cyklami ženského tela a cyklami prírody, oslava života, plodnosti (Spretnak in Lacinová 1994).
Tretí zdroj obratu k ženskosti je v budhizme, konkrétne v taoizme. Najmä pod vplyvom Caprových diel ”Bod obratu” a ”Tao fyziky”, hľadá časť ľudí riešenie ekologických problémov v uplatnení koncepcie polaritných princípov JIN a JANG. Pre všetky vesmírne procesy je typická nekonečná premenlivosť a dynamická rovnováha týchto princípov. Jin je definovaný ako odstredivá sila so ženským charakterom, kým jang ako sila dostredivá s charakterom mužským. Všetko na svete je rozdelené do týchto dvoch základných princípov. JIN je napríklad: noc, žena, intuícia, cit, emócie, syntéza, spolupráca, holistický prístup, schopnosť dohodnúť sa, dáva, EKO. JANG je naproti tomu: deň, muž, logika, rozum, intelekt, analýza, súťaž, fragmentárny prístup, schopnosť rozhodnúť sa, požaduje, EGO. Ak jedna z kvalít prevládne, naruší sa harmónia a svet smeruje ku katastrofe. Príčinou súčasnej krízy je, že výrazne prevládol mužský princíp JANG. Riešením je uplatňovať výrazne hodnoty z princípu JIN.
Hinduizmus sa kvôli svojmu zložitému systému bohov a bohýň podľa Spretnak (in Lacinová 1994) ťažšie prenáša do iných kultúr ako budhizmus. Napriek tomu sa v kontexte ostatných východných náboženstiev a filozofií uplatňujú jeho jednotlivé vetvy, ako napríklad Hare Krišna aj pri hľadaní odpovedí na ekologické problémy. Jedným z dôrazov je úcta k živým tvorom v rámci konceptu reinkarnácie a jednota človeka s celým stvorenstvom.
Pri úvahách o náboženských aspektoch globálnych problémov, alebo ekologickej krízy, nie je možné stručne nespomenúť aj antináboženskú reakciu, ktorá síce neposkytuje riešenie, ale je vlastne ”náboženstvom” ľudí moderného veku.
Veľmi zaujímavý je názor Fromma. Vo svojej už vyššie spomínanej knihe ”Mať alebo byť” venuje jednu kapitolu novému tajnému ”priemyselnému náboženstvu”, ktoré vyrastalo za kresťanskou fasádou od čias priemyselnej revolúcie. Toto náboženstvo nie je zlučiteľné s pravým kresťanstvom. Vyrastá podľa neho z pohanskej tradície modloslužby a neľudskosti, ktorá vo svojom vývoji prešla mnohými formami a vzala na seba podobu, ktorú môžme nazvať ”náboženstvom priemyselnej a kybernetickej éry”, ale nie je uznané za ”náboženstvo”. Ponižuje ľudí na sluhov ich vlastnými rukami budovanej ekonomiky a mašinérie. ”Sväté” v priemyselnom náboženstve boli práca, majetok, zisk, moc, práve preto, že podporovali individualizmus (Fromm 1992 in Huba, Nováček 1995).
Na existenciu a negatívny dopad ateistického riešenia poukazuje Huba (1993) v súvislosti s oslobodzovaním sa moderného človeka industriálneho veku od tradičných dogiem, závislostí, tabu: ”oslobodzovanie sa človeka od Boha, smerovanie k ateizmu, nihilizmu, absolutizovanému liberalizmu. Strata viery v posmrtný život, transcendentno, v to, že pozemský život je len jednou z etáp ľudskej existencie. Rastúce ateistické presvedčenie, že jedinou formou života je život pozemský, vyvoláva priame implikácie k vyššej aktivite, sebarealizácii pretváraním okolitého sveta, materializmu, poživačnosti ako aj filozofii typu ”po nás potopa” a neraz deštruktívnemu nihilizmu”.
Kresťanské aspekty pri riešení globálnych problémov:
Zdrojom inšpirácie pre súčasných ekológov hľadajúcich kresťanské korene prístupu k riešeniu globálnych problémov je na katolíckej strane najmä František z Assisi a na protestantskej Albert Schweitzer. Svätého Františka prehlásil pápež Ján Pavol II. v roku 1979 za patróna ekológov a prehlásil o ňom, že "je pre kresťanov plným a autentickým príkladom úcty k integrite sveta. Priateľ chudobných, milovaný všetkými božími tvormi, vyzval všetkých - zvieratá, rastliny, prírodné sily aj brata Slnko a sestru Mesiac, aby ctili a chválili Boha."
Filozof, teológ a lekár Albert Schweitzer so svojou "náukou úcty k životu" je východiskom pre mnohých súčasných teológov a ekológov pri hľadaní odpovedí na globálne problémy z pozície kresťanstva. V rovnomennom diele Náuka úcty k životu (Lyra Pragensis, 1974) hovorí: "Tajuplnosť mojej vôle k životu je v tom, že pociťujem nutkanie správať sa s účasťou ku každej vôli k životu, ktorá existuje vedľa mojej. Podstata dobra je: udržať život, podporovať život, doviesť život k jeho výšinám. Podstata zla je: ničiť život, škodiť životu, brániť životu vo vývoji. Základným princípom etiky je teda úcta k životu."
Z veľkého množstva teológov, ktorí sa venovali v nedávnej minulosti a prítomnosti problematike ekológie a globálnych problémov spomenieme len ako príklad troch autorov, po jednom z každého z hlavných prúdov kresťanstva. Často citovaným katolíckym autorom v otázkach postavenia a vzťahu človeka k prírode je francúzsky prírodovedec a mysliteľ Teilhard de Chardin, najmä jeho dielo "Vesmír a ľudstvo" a štúdia "Miesto človeka v prírode". Z protestantského prúdu je často citovaným autorom najmä J. Moltmann a jeho dielo "Boh vo svete, ktorý stvoril" a z pravoslávnej vetvy kresťanstva je často uvádzaný najmä indický metropolita P. Mar Gregorios, ktorý napísal knihu "Ľudská prítomnosť".
Základnou premisou, z ktorej musí podľa nášho názoru vychádzať každý kresťanský pohľad na svet, jeho existenciu a dejiny je ich lineárne chápanie. Na začiatku vzniku a existencie tohoto hmotného sveta stojí večný Boh - Stvoriteľ, ktorý stvoril tento vesmír, ale nie je totožný so stvorenstvom, určuje zákony jeho existencie a chodu, koná cieľavedome v ľudských dejinách, ktoré smerujú ku svojmu koncu, keď toto časné nebo a zem budú nahradené novým nebom a novou zemou, kde bude Boh so spasenými ľuďmi vo večnom spoločenstve (ZJ 21 a 22). Dejiny a existencia tohoto sveta teda nie sú nezmyselným večným cyklickým kolobehom života a smrti, alebo reinkarnácií a nirvány, ale zmysluplnými dejinami spásy, ktoré vedú od niekadiaľ niekam, ktoré sú dejinami vzťahov medzi Bohom a človekom a celým stvorenstvom.
Práve vzájomne sa ovplyvňujúce a úzko prepojené vzťahy v trojuholníku Boh - človek - stvorenstvo (príroda) determinujú celú existenciu sveta. Ich harmonický vzťah založený na Bohom určených princípoch a správnej pozícii jednotlivých prvkov vedie k plnému životu, kráse, k rajskému súladu. Narušenie vzťahov vo vnútri tohoto trojuholníka, nesprávna pozícia jednotlivých prvkov vedie k ničeniu, smrti až k peklu. Písmo nám nehovorí nič priamo o ekológii, alebo o globálnych problémoch. Tieto slová a problémy tam nenájdeme, lebo v tých dobách neexistovali. Boh nám však v Písme zjavuje základné princípy vzťahov v trojuholníku Boh - človek - stvorenstvo, ktorých aplikácia, alebo ignorovanie je základnou príčinou našich úspechov alebo problémov.
Podstatu problému ekológie v narušení týchto vzťahov definoval aj pápež Ján Pavel II. v encyklike Centesimus Annus: "37. Okrem problémov konzumizmu je veľmi znepokojivá i otázka ekológie, ktorá s ním tesne súvisí. Človek, ktorý je viac v zajatí túžby po majetku a po pôžitku, než po bytí a rozvoji, nemiernym, nedisciplinovaným spôsobom spotrebováva zdroje zeme aj samotnú zem. Neuvážené ničenie prirodzeného životného prostredia sa zakladá na dnes bohužiaľ veľmi rozšírenom antropologickom omyle. Človek, ktorý odhalí svoju schopnosť meniť vlastnou prácou svet a v určitom zmysle ho novo "tvorí", zabúda, že sa to deje vždy len na základe prvotného daru vecí od Boha. Človek si myslí, že môže svojvoľne disponovať zemou a bezvýhradne ju podriaďovať svojej vôli, akoby nemala svoju vlastnú podobu a svoje určenie prepožičané jej už predtým Bohom, ktoré človek môže rozvíjať, ktoré však nesmie zradiť. Miesto toho, aby plnil svoju úlohu spolupracovníka Božieho na tvorivom diele, stavia sa človek na miesto Boha a vyvoláva tým nakoniec vzburu prírody, ktorá je ním viac tyranizovaná ako spravovaná... V tejto súvislosti si musí byť dnešný človek vedomý svojich povinností a úloh voči budúcim generáciám." (in Moldan 1994, s. 206).
V uvedených vzťahoch vystupujú do popredia podľa nášho názoru dve základné vzájomne úzko prepojené otázky. Okrem už spomínanej vzájomnej pozície prvkov je dôležité aj ich vzájomné prepojenie, ich integrita. Diskusia o pozícii prvkov sa odráža aj vo filozofickej rovine v spore medzi antropocentrizmom a biocentrizmom, prípadne teocentrizmom. Práve zúženie diskusie na vzťah medzi človekom a prírodou (stvorenstvom), vynechanie alebo nereflektovanie tretieho, najdôležitejšieho prvku - Boha, je príčinou neriešiteľnosti situácie. Kresťanský pohľad je hierarchický a teocentrický. Najdôležitejším prvkom v spomenutej trojici je Boh, ktorý všetko stvoril, na druhom mieste je človek, kvôli ktorému Boh všetko stvoril a na treťom mieste je príroda, ktorá má byť oslavou Boha, dôkazom Jeho moci, múdrosti, slávy a Jeho existencie. Príroda má vytvárať príjemné prostredie pre spoločenstvo Boha s človekom, ale zároveň je aj nedeliteľnou súčasťou spoločenstva medzi Stvoriteľom a stvorením. Z hierarchického usporiadania vyplýva spomínaný druhý základný fakt, že ani jeden z troch prvkov nie je totožný s druhým, sú to samostatné entity, ale tvoriace integrálne spoločenstvo.
Vzťah Boh a stvorenstvo - Východiskovým vzťahom v uvedenom trojuholníku je vzťah Boh - stvorenstvo, nakoľko človek je súčasťou stvorenstva, je jeho špecifickou časťou.
Základným princípom, ktorý častokrát chýba v teologických úvahách o vzťahu medzi Bohom a stvorením je fakt, že ide o vzťah celej Trojice ku stvoreniu. Boh - Otec je základ, pôvodca, iniciátor "Stvoriteľ všetkých vecí" (1Kor. 8,6). Syn je stvoriteľ, "skrze ktorého bolo všetko stvorené" (Ján 1, 3, 1Kor 8,6, Kol 1,16) a Duch Svätý je uskutočňovateľ, "v ktorom sú všetky veci" (Gen 1,2).
Vzťah Boh - človek: Určujúcim v uvedenom hierarchickom vzťahu je vzťah medzi Bohom a človekom. Ten determinuje aj vzťah medzi človekom a stvorenstvom. Človek bol stvorený na Boží obraz (Gen 1, 27) na rozdiel od ostatného stvorenstva. Získal osobnosť, intelekt, kreatívnu schopnosť a schopnosť sebareflexie. Nie je obyčajnou súčasťou stvorenia, poľudšteným, zdokonaleným zvieraťom. Nevyvinul sa do svojej výnimočnej pozície vlastným úsilím, vlastným zdokonaľovaním prostredníctvom práce a pod vplyvom prírodných podmienok. Bol do tejto pozície človeka stvorený Bohom. Človeku však nestačila táto výnimočná pozícia, vzbúril sa proti Bohu, chcel byť ako Boh, chcel byť na pozícii Božej (Gn 3,5). Preto vo svojej slobodnej vôli odmietol poslušnosť Bohu, Jeho zákonom. Sám seba urobil pre seba konečnou autoritou, bohom.
Vzťah človek a stvorenstvo: Tento vzťah, ako vyplýva z vyššie napísaného je priamo závislý na vzťahu medzi Bohom a človekom. Pápež Ján Pavel II. o tom hovorí: "Ak sa vylúči z Božieho plánu stvoriteľ, človek vyvolá neporiadok, ktorý sa nutne prejaví na ostatnom stvorení. Ak človek nie je v mieri s Bohom, ani zem nie je v mieri" (Ján Pavel II., 1994).
V rámci hierarchického vzťahu medzi Stvoriteľom a stvorenstvom zostáva jediným vlastníkom a Pánom zeme Boh (Ž 24, 1). Človeku zem nepatrí, je len nájomníkom na krátky čas, hosťom a príchodzím na zemi (LV 25, 23, 1Pa 29, 15, Ž 119, 19, 1Pt 2, 11). Z Božieho rozhodnutia je poverený mandátom správcu stvorenstva (Gen 2, 15). Človek stvorený na obraz Boží, je vlastne stvorený aj na obraz Kristov. Preto má byť podľa Kristovho príkladu dobrým pastierom celému stvorenstvu, má mu slúžiť sebaobetavou službou.
S výnimočnou pozíciou človeka ako Božieho spolupracovníka, správcu nad stvorenstvom je spojená tiež zodpovednosť. Každý človek individuálne bude skladať pred Bohom účty zo svojho správcovstva (Lk 16, 2) za jemu zverenú časť stvorenstva. Každé bezohľadné ničenie prírody je teda previnením sa voči našej úlohe ako šafárov nad touto zemou. Riešenie pre človeka a tým aj pre stvorenstvo je v ukončení vzbury voči Bohu. V pokornom a zodpovednom prijatí úlohy a mandátu správcu stvorenstva. V prijatí Stvoriteľom určeného modelu sveta a akceptácii Jeho zákonov v ňom.
Záver:
Mnohí prognostici (Naisbitt, Toffler a iní)  predpovedajú renesanciu náboženstva a duchovnosti ako reakciu na materializmus a ateizmus posledných desaťročí. O to výraznejšie vystupuje do popredia otázka jasnej orientácie kresťanstva v aktuálnych problémoch moderného človeka a schopnosti dávať odpovede na základe Písma na pálčivé otázky súčasnosti. Veľmi jasne načrtáva voľbu moderného človeka práve z náboženského aspektu Houston (1994): ”Západné myslenie dnes stojí na križovatke, kde má voliť medzi Baalom a Jahvem, práve tak ako Izraeliti na hore Karmel, keď ich k tomu vyzval Eliáš. Buď pôjdeme ”na východ od raja” do panteizmu, budeme nasledovať prírodu a stotožníme sa s ňou, alebo pôjdeme smerom západným, prijmeme svoju jedinečnú ľudskú úlohu na tejto planéte, byť správcami zeme, ktorú sme tak zničili.”
Literatúra:
HOUSTON, J. M. (1994). Náboženství a životní prostředí. Teologické texty, roč. 5, č. 1(46), s. 12-16.
HUBA, M. (1993). K hľadaniu koreňov schizoidného vzťahu obyvateľov bývalého Československa k prírode a svojmu prostrediu. In: NOVÁČEK, P., VAVROUŠEK, J. eds. Lidské hodnoty a trvale udržitelný způsob života. Zborník přednášek. Olomouc (Společnost pro trvale udržitelný život), s. 14-26.
HUBA, M., ed. (1994). Po-novembrové Slovensko vo vzťahu k životnému prostrediu a trvalo udržateľnému životu I- II. Bratislava (EuroUniPress, Spoločnosť pre trvalo udržateľný život - STUŽ).
HUBA, M., NOVÁČEK, P. (1995). Šok z prosperity I. Čítanka z globálnej problematiky. Bratislava (STUŽ SR, Přírodovědecká fakulta Univerzity Palackého, STUŽ ČR).
KIŠŠ, I. (1991). Úlohy cirkvi a kresťanov pri záchrane sveta pred ekologickou katastrofou. Křesťanská revue, roč. LVIII, č. 3, s. 54-62.
KOHÁK, E. (1993b). Filozofické poznámky na námet ekolológie. In: HUBA, M., ed. (1995). Ponovembrové Slovensko vo vzťahu k životnému prostrediu a trvalo udržateľnému životu III. Bratislava (EuroUniPress, Spoločnosť pre trvalo udržateľný život - STUŽ), s. 64-65.
LISICKÝ, M. J. (1995). Euró-panstvo v ochrane prírody. Životné prostredie, roč. XXIX., č. 4, s. 173-176.
MÜNZ, T. (1992). Kresťanstvo a ekologická kríza. Vesmír, roč. 71, č. 3, s. 150-152.
PODOBA, J. (1993). Premeny hierarchie hodnôt obyvateľov slovenského vidieka v 20. storočí...In: HUBA, M., ed. (1995). Ponovembrové Slovensko vo vzťahu k životnému prostrediu a trvalo udržateľnému životu III. Bratislava (EuroUniPress, Spoločnosť pre trvalo udržateľný život - STUŽ), s. 75-78.
SMOLKOVÁ, E. (1992). O staronovom spore. Vesmír, roč. 71, , s. 466.
SPRETNAK, CH. (1993). Kapitoly II. - X. In: LACINOVÁ, Ľ. ed. (1994). Žiť ako keby na živote záležalo. Zborník prednášok z rovnomenného kurzu, júl 1993, Gbeľany. Bratislava (SZOPK a SOFRON), s. 7-63.
VICENÍK, K. (1991). Kríza - to je aj príležitosť a naša šanca. In: HUBA, M., ed. (1995). Ponovembrové Slovensko vo vzťahu k životnému prostrediu a trvalo udržateľnému životu III. Bratislava (EuroUniPress, Spoločnosť pre trvalo udržateľný život - STUŽ), s. 61-63.
Autor: RNDr. Mgr. Ján Szőllős, CSc., Predseda Rady BJB v SR - Dátum: 13.02.2013

Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu