Homília určená na sviatok Zjavenia Krista Pána mudrcom. Epifánia.


Božia moc a sláva v Kristu sa dokonáva. 

„Simeon ich požehnal a jeho matke Márii povedal: Hľa, tento je určený mnohým v Izraeli na pád a na povstanie i na znamenie, ktorému budú odporovať,“
                                                                                                                                   L 2,34
Dvaja ľudia vchádzajú do Jeruzalemského chrámu. Nesú svoje malé dieťa, aby ho predstavili Bohu. Navonok nevidieť na dieťati nič zvláštneho. Chudobná matka ho drží v náručí a otec tesár ich sprevádza. To je celý sprievod. Obetujú dve hrdličky, ako bolo stanovené podľa slov zákona Pánovho.
Keby si bol vtedy v chráme, či by si bol uveril, že to neznáme dieťa raz zatrasie základmi celého sveta?! Nebol by si sa usmial nad tým starčekom, ktorý oddávna čakal v chráme Spasiteľa, a teraz, osvietený Duchom Svätým, vidí pred sebou celý život dieťaťa a dojatý volá: Hľa, tento je určený mnohým v Izraeli na pád a na povstanie i na znamenie, ktorému budú odporovať?!
Aká nepochopiteľná príhoda. Úctyhodný starec s neznámym dieťaťom v náruči. Pred ním stoja rodičia a počúvajú starcove slová, že keď toto nemluvňa vyrastie, svet bude naňho sypať žehnania i kliatby. Stane sa najaktuálnejšou témou ľudských dejín a každý človek bude musieť zaujať stanovisko za, alebo proti Nemu. Nuž boli by ste uverili slovám toho starca o tom úžasnom dieťati?! A všetko to sa splnilo! To malé, v plienkach zavinuté dieťa skutočne rozdelilo svet na dva tábory.
Tento je položený na pád mnohým. Je to pravda??? Stačí niekoľko pohľadov do dejín národov i jednotlivcov, aby sme sa presvedčili o pravdivosti týchto slov.
Prvý národ, ktorý Kristu odporoval, bol národ židovský. V siedmom desaťročí po Kristu židovská krajina zahynula. Ale ako zahynula!? Hrozné veci sa diali v Jeruzaleme, keď ho obkľúčili Rimania. Rímske légie stoja pred bránami Jeruzalema. V meste pustoší mor a ľudia šalejú od hladu. Mesto a jeho skvost - Šalamúnov chrám, horí. Veliteľ rímskych légií Titus chcel zachrániť aspoň nádherný chrám. Nepodarilo sa. Naplnili sa slová Pánove: „... nezostane tu kameň na kameni,...“ (Mt.24,2).
Druhý národ, ktorý odporoval Kristu, bol rímsky. Jeho cisári tristo rokov prenasledovali kresťanov a prelievali ich krv. Cisár Hadrian dal postaviť na Golgote sochu Venuše, bohyne nemravnosti, a nad Kristovým hrobom sochu Jupitera. Dioklecian po hroznom prenasledovaní dáva raziť mince s pyšným nápisom: Nomine christianorum deleto – na pamiatku zániku kresťanstva. Po každom krvavom kúpeli je kresťanstvo silnejšie. A čo jeho prenasledovatelia: Nera zabije vlastný otrok, Diokleciana zosadili z trónu, Galéria zaživa zožrali červy, Maximus Daia nestačil piť krv kresťanov, až napokon sa napil jedu. Jed pomaly účinkuje a jeho strašia  vidiny: Kristus žiada vydať počet zavraždených nasledovníkov. Maxentius sa utopí v Tibere ......, zatiaľ Kristus stojí, síce krvou skropený, ale stojí víťazne.
Ale Simeonove slová majú aj pokračovanie: určený je na povstanie mnohým. A to nás potešuje. Postavme na jednu stranu Kristových nepriateľov a na stranu druhu Kristových nasledovníkov. Čo vidíme? Jeruzalem bol zničený, lebo odporoval Kristu. Však Boh sa postaral, aby namiesto spustošeného povstalo nové. Ako dobrý hospodár si odkladá na jeseň trochu pšenice, zaseje ju a znej sa na jar zazelenie celý lán – aj Kristus si vyvolil dvanástich mužov, ako pšenicu ich rozhodil po zemi, aby povstal nový kresťanský ľud namiesto vyvoleného židovského, ktorý sa stál neverným. Pohanskí vedci, filozofi, cisári a ich vojská sa proti nemu postavia – nadarmo! Proti nemu bojuje každá zbraň, každé mučenie, ale sekera sa naštrbí, meč vypadne z ruky unavených katov, a cirkev sa nekláti, stojí pevne ako skala, rastie ako strom.
Kresťanská cirkev nemá na zemi na ružiach ustlané. Prežíva muky, trpí, ale s každým utrpením sa stáva silnejšou. Kristus povedal: „Ajhľa, posielam vás ako ovce medzi vlkov. Buďte teda opatrní ako hady a prostí ako holubice.“ (Mt.10,16). – čiže, vždy budete mať nepriateľov. Ale povedal i to: „Neboj sa stádočko malé, lebo zaľúbilo sa vášmu Otcovi dať vám kráľovstvo.“ (Lk.12,32).
Čo všetko musela cirkev vydržať za dvadsať storočí?! Ale kto ju videl niekedy triasť sa od strachu?! Jednotlivci, hnutia i „izmy“ sa stavali proti nej, ale cirkev nezbledla. Koľko krát nad ňou zvonili umieračikom?! Ak by cirkev mala zahynúť, už dávno by sa tak stalo. Ale cirkev sa nebála v minulosti a nebojí sa ani dnes, lebo pozná Simeonove slová: určený je na povstanie mnohým. O Krista a o Jeho cirkev sa nemusíme báť. I keby sa celý svet spriahol proti nej, keby i všetci kresťania zradili, len dvanásť by ich ostalo, i vtedy bude cirkev stáť a vzdorovať, lebo nie je závislá od počtu ľudí, ale jedine od vôle Božej. A dielo Božie nemožno zničiť. Luther to vyjadril v nábožnej piesni, ktorá sa napokon stala evanjelickou hymnou, slovami: „Hoc diablov plný bol by svet, chcejúcich nás pohltiť, nemusíme sa strachom chvieť, musia všetci ustúpiť.“ (ES 263/3)
Tým, ktorí by chceli Kristovi odporovať, staručký Simeon pripomína: Tento je na pád mnohým. Ale verným nasledovníkom sa povzbudzujúco prihovára: Tento je na povstanie mnohým.
Autor: Jaroslav Balocký - Dátum: 27.12.2012

Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu