Bojte sa zdanlivej spravodlivosti (metropolita Anton Surožský) - zamyslenie na 38. týždeň v roku 2017)


Zvykli sme si pohŕdať a odsudzovať farizeja. Zdá sa nám, že dnešné Evanjelium (Lk 18,10-14)  nám na to dáva právo, lebo ho odsúdil samotný Christos. No zabúdame, že arogantná spravodlivosť farizeja vyšla draho nie len jeho ale aj jemu podobných ľudí. Boli to ľudia asketických počinov a presvedčenia. Krátko povedané ľudia, ktorí rozmýšľali ako evanjeliový farizej. Ten sa v svojej horlivosti postil dva razy do týždňa, čiže sa domnieval, že Bohu dáva nie len to, čo Mu má dať podľa zákona, ale aj niečo viac, nadmieru. Taktiež značnú časť zo svojich príjmov rozdával biednym, čiže aj k ľuďom sa choval akýmsi, hoci drsným, ale životným počinom. Preto ho nemôžeme len tak jednoducho posudzovať. Farizeji boli ľudia, ktorí boli pripravení niesť ťarchu svojho asketického počinu. Ten sa však rozbíjal o Božiu pravdu na tom, že zo svojho počinu čerpali vedomie akejsi zdanlivej spravodlivosti, no lásku nedosahovali.
     Farizej vošiel do chrámu, nezastavil sa na prahu dverí, ani na um mu neprišlo, že sa nachádza v chráme živého Boha, že niet tvora, ktorý by pred ním nemusel padnúť s chvením, s bázňou a láskou. Prišiel ráznym krokom a zaujal svoje miesto v chráme – on na to miesto “má právo“, on žije dôstojne, podľa pravidiel zákona, preto stoji tam, kde má právo stať.
     Nie je to desivé, a neodsudzujúc, podobajúce sa nám? Ako často vieme, že máme pred Bohom, medzi ľuďmi miesto a že máme miesto, a teraz nehovorím v reálnom chráme, ale o tom tajomnom, neviditeľnom chráme, ktorým je vesmír, chvejúco obklopujúci svojho živého Boha. My si tiež často myslíme: „Moje miesto je tu a jeho tam“.
     No stál tam aj človek, ktorý podľa ľudského súdenia pred sebou nemal žiadnu cestu vpred, do predných radou Božích spravodlivých. Bol výbercom daní, ale ako sa líšil od tých súčasných! Jednoducho bol len prisluhovačom okupantov – Rimanov, ktorí zotročili izraelský národ, hocijako ho utláčali a hľadali v ňom takých ľudí, ktorí by sa venovali iba braniu a vyberaniu daní v ňom. Samozrejme, takýto ľudia boli všetkými nenávidení, pretože zákonom ich života bolo vydieranie, tvrdosť, donucovanie, nemilosrdnosť.
     Avšak je vidieť, že ten mýtnik sa naučil v tom hroznom a surovom živote, ktorý viedol medzi sebe podobnými a medzi obeťami ľudskej krutosti, že človek nedokáže prežiť v hroznej ľudskej spoločnosti, ak hoci len na okamih nepotlačí zákon, ak hoci len na okamih nebude prejavený súcit, milosrdenstvo. Ak všetko pôjde podľa napísaného, ak sa všetko bude robiť tak, ako je dovolené podľa práva, potom nikto neprežije.
     Postavil sa teda za všetkých k prahu dverí vediac, že podľa ľudskej pravdy aj podľa pravdy Božej si zasluhuje tú istú bezohľadnú krutosť, ktorú on sám aplikuje deň čo deň. Stál tam, bil sa do hrude, lebo vedel, že si nezasluhuje žiadne milosrdenstvo. Milosrdenstvo sa nedá zaslúžiť, žiadne milosrdenstvo sa nedá kúpiť, a nie je možné ho byť hodným. Dá sa ho len vyprosiť. Môže prísť ako zázrak, ako nepochopiteľný, absolútne neočakávaný zázrak, keď sa spravodlivosť skláňa pred hriechom, keď zrazu vybuchne milosrdenstvo tam, kde sa musí prejaviť vysoká, nekompromisná pravda. Stojí tam celý v svojom hriechu, neodvážiac sa vojsť do oblasti Božej pravdy, pretože tam preň niet odpustenia, Stojí pri prahu dverí v nádejí, že na kraj tohto chrámu, na kraj spravodlivosti a cez jej kraj sa preleje milosť, ľútosť, súcit, milosrdenstvo, že sa s nim stane nezaslúžene a nemožné.
     Preto, že v to verí, preto, že život ho naučil práve tomu, že uskutočňuje sa aj nemožné, a že len nemožné činí ľudský život možným, stojí, a dochádza k nemu Božie odpustenie.
     Christos nám hovorí, že ten odišiel viac ospravedlnený, než druhý. Farizej jednoducho nebol odsúdený, až do smrti je možné nádejať sa na odpustenie, snažil sa byť spravodlivý, bol pracujúci, vkladal telesné aj duševné úsilie do svojej spravodlivosti. Tá však bola neplodná, nevykresala sa z nej ani iskierka súcitu a lásky, čo vlastne nebola spravodlivosť...
     A nespravodlivosť získala odpustenie.
     Zamyslíme sa nad tým. Porozmýšľajme, či sme hoci len farizejmi, či je v nás vôbec nejaká pravda, pravda pred ľuďmi s dobročinnosťou, pravda pred Bohom, čiže, či Mu dávame potrebné, či Mu dávame to, načo jednoducho On má právo? Potom si položme otázku: Nemajúc ani spravodlivosť farizeja, či nie sme takými istými ako on, nemilujúcimi, bezcitnými, duševne mŕtvymi nafúkancami? Ako pozeráme na blížneho v chráme, mimo chrámu, v živote, v rodine, v práci, na ulici, v novinách, všade: na blížneho ako jedinca, či ako kolektív? Ako na nich pozeráme, čo si o nich myslíme, nemajúc oporu dokonca ani v skutočnej hoci aj mŕtvej spravodlivosti farizeja?.. Amen.
Autor: Vladimír Varga - Dátum: 18.09.2017

Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu