Boj a prímerie


Text: Luk 11, 21 a 22: „Keď silný ozbrojenec stráži dvor, jeho imanie je na pokoji. Ale keď príde silnejší než on a premôže ho, odoberie mu všetku zbraň, v ktorú dúfal, a čo ukoristil, rozdá.“


Milé sestry, drahí bratia!

 

V prečítanom texte sa hovorí o boji a o prímerí. Z posledných správ vieme, že chytili lídra bosnianskych Srbov, Karadžiča, ktorý nesie najväčšiu zodpovednosť za masové hroby v Bosne. Teda po 13 rokoch od vojny v Bosne a Hercegovine sa bude aj on zodpovedať pred medzinárodným tribunálom v Haagu. Zvykli sme si zo správ na to a vo vojenských veciach to platí 100%, že silnejší vyhráva. Dnes ráno som sa dočítal, že dvaja vojenskí lídri Talibanu v Afganistane padli do rúk Britov, ktorí tam vedú operácie v rámci NATO. Vo vojne ide o to, aby po útoku mala strana, ktorá viedla ofenzívu, dosť síl udržať si získané pozície. Teda relatívny pokoj zbraní zostáva vtedy, keď je víťaz dostatočne silný. A v prenesenom význame to tak býva „na každom dvore“. Dokonca aj v cirkvi. V nej sa však samozrejme bojuje inými zbraňami.

 

Silný ozbrojenec z Ježišovho príkladu bezpečne stráži svoje územie i všetko, čo má a má „akýsi pokoj“. Nikto si nedovolí robiť si nároky na jeho územie, pokiaľ si je vedomý , že je slabší. Aj keby tak urobil, bolo by mu to málo platné. Ozbrojencovi zostáva všetko čo má, lebo je zatiaľ nepremožiteľný. Na koho to Pán Ježiš myslí, keď hovorí o silnom ozbrojencovi? A aký pokoj je to na tom jeho území? Myslím, že ako deti Božie poznáme toho ozbrojenca. „V svete nemá rovného“ sa spieva v evanjelickej hymne. Je to satan, mocné knieža v povetrí.

 

A ako prejavuje svoju moc? Prichádza za ľuďmi aj na bohoslužby, keď sú dôležité a vyberá z ich sŕdc slovo Božie. Stará sa o to, aby neuverili a tak mu neušli „zo siete“ do ktorej ich dostal. Zamiešal sa i medzi dvanástich, keď vstúpil do Judášovho srdca a vnukol mu myšlienku zradiť Ježiša. Chcel získať i Petra a bolo by stačilo len máličko a bol by sa i on zamotal do jeho siete. Prišiel aj do prvého kresťanského zboru tesne po vyliatí Ducha svätého a zasial neprávosť do srdca Ananiáša a Zafíry. A takto robí do dnes; Obchádza ako revúci lev, hľadajúc, koho by zožral. Keď získa korisť, dobre sa o ňu postará, stráži ju. Poddaní mu musia súžiť bez odporu. Mnohí preto rezignovali a ani sa nesnažia dostať sa z jeho osídla. Prestali sa znepokojovať svojim postavením. Preto je v jeho ríši relatívny pokoj. Je to však  pre nich privysoká cena! Počuť tam rinčanie okovov otrokov, vzdychanie zašľapanej a pohanenej ženy, krik obetí, taká je hudba toho „pokoja“.

 

A to je aj obraz miesta, kde nechcú mať nič spoločné s Bohom. Kde vravia, že Ho nepotrebujú a kde si ľudia namýšľajú, že si budú sami rozkazovať. Ľudia na tom mieste si so svedomím už ťažkú hlavu nerobia, žiadne Božie prikázanie nie je už pre nich záväzné a sväté. A aj keď tušia, že smerujú „do pekla“ neberú to „tragicky“. Napriek zničeným životom, napriek rozhádaným domácnostiam je tam akýsi „pokoj“ zbraní. Lebo diabol si stráži tento stav vecí a ľudia v jeho moci sa ani nepokúšajú, aby z tohto prekliateho pokoja nejako vyšli.

 

Avšak Boh, Panovník nad všetkými, to takto nenechá. Jemu sa takýto „pokoj“ nepáči. Lebo je za ním hanba, utrpenie a hrôza v podobe nevoľníctva duší, ktoré patria Jemu. Vďaka Bohu! Takému pokoju vypovedal vojnu. Je to svätá vojna, lebo ju vedie sám svätý Boží Syn. A preto má táto vojna isté víťazstvo. Raz príde ten blažený a požehnaný koniec vojny s diablom. Jedine On môže bojovať s tým silným ozbrojencom, lebo je silnejší ako on. Je udatný hrdina., Lev z Júdy. On tohto ozbrojenca znovu a znovu napadá, aby mu vyrval korisť trebárs aj z tlamy. Priniesol oheň na stodoly, ak by sa chceli na ne chceli boháči spoliehať, posiela zlodejov na zemské poklady tých, ktorí ešte nemajú poklady v nebi. Jemu dokonca slúži i satan, hoci nechtiac. Keď privádza na mizinu tých čo sa chceli zabezpečiť na zemi.


Boží Syn vyhlásil vojnu diablovi, kvôli ľuďom, aby ešte mnohí z nich boli vyslobodení a zachránení a tak okúsili zvrchovanú slobodu Božích detí. Pravda, keď otvoril srdcia, vznikli pri tom i rany. Rana však, keď krváca, tým sa očisťuje. Tak je to aj z duchovným človekom, keď sa rodí; Pán Ježiš, aby zo srdca človeka vyšlo všetko to ohavné a skazené, aby mohlo byť naplnené svätým obsahom. Ubité a otupené svedomie prebúdza k životu a hoci vie, že sa to nezaobíde bez výčitiek sĺz a pokánia, stojí to za to, aby bol boj vybojovaný až do konca. Pán Ježiš, veľ vodca a dokonavateľ našej viery, musel však prv vybojovať ten vlastný boj s drakom, Starým nepriateľom, ten boj v nebeských oblastiach a až potom sa púšťa do čistky jednotlivých „dvorov“. Vchádza aj do tých pre nás možno zabudnutých, či nedôležitých zanedbateľných častí každej domácnosti, lebo i tam nachádza ľudské srdcia, ktoré chce získať pre slobodu dietok Božích. Preto konečné víťazstvo neprichádza rýchlo, postupuje sa pomaly, aby sa predišlo zbytočným obetiam. Je však dôsledný, ide Mu dokonca o každé zákutie nášho srdca. Srdce človeka sa neraz bráni, zvíja sa v bolesti, stená, plače, narieka, trase sa o ten pokoj, ktorý malo doteraz, lebo ešte naplno nezažilo ten nový Boží pokoj. Mnohí to práve v tejto etape vzdajú, lebo nechcú vidieť svoj pravý stav, nechcú sa zľaknúť, nechcú prejsť bojom. Radšej si zvolia pofiderný pokoj, stav duše, ktorá samostatne nemyslí, ktorej sa nechce ničím hýbať, ktorej nezáleží na vznešených cieľoch.

  

Autor: Ján Ondrejčin - Dátum: 23.07.2008

Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu