Bdejte...


Arabi majú povesť o beduínovi, ktorého prekvapil jedného chladného večera ťaví nos, strčený do stanu. Zima je mi von, povedala ťava, dovoľ mi aspoň nos strčiť pod ochranu stanu. Beduín si myslel, že to mu nemôže uškodiť a ťaví nos bol vpustený do stanu. Ale keď beduín zaspal, ťava vopchala dnu aj krk a nakoniec vošla celá. Keď sa beduín zobudil, videl že v stane začalo byť dusno, lebo stan nebol stavaný pre dvoch. Ak sa ti tu nepáči, ozvala sa bezočivá ťava, môžeš odísť. Ja už ostanem, kde som.

Beduínovo prebudenie je často aj našim prebudením. Žijeme pod Božou ochranou, ale často diabol zaliečavo pristupuje k nám a sladkým hlasom sa prihovára: prepusť mi aspoň maličké miestečko v tvojom živote. A my, berúc satanovú dotieravosť na ľahkú váhu, v slabých okamžikoch podvoľujeme sa jeho prosbám a povieme mu svoje áno, mysliac si, že to nám ešte nemôže uškodiť.

Keď sa prebudíme, zistíme, že už je neskoro. Raz je to telo, ktoré mu podľahne. Inokedy duch sa ním dá omámiť. Preto musíme bdieť, aby ani telo ani duch sa nestal korisťou satanovej rozpínavej moci.

Keď bol Pán Ježiš v Getsemane, pristúpil po modlitbe k učeníkom a našiel ich spať. Dohovára im: „Či ste nemohli so mnou bdieť aspoň hodinku? Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia, duch je síce hotový, ale telo mdlé.“ (Mt 26,41)

Telo je obyčajne mdlé, vždy hotové podľahnúť hriešnej príležitosti, poddať sa nadvláde satanovej, vyhovieť ľahkomyseľne sladkým a vábnym žiadostiam. Telo je prach a preto sa najlepšie cíti v pochybných krásach prachu zeme. Ak sa dá nimi natrvalo strhnúť, potom strháva za sebou aj ducha. V poškvrnenom tele nemôže prebývať Svätý duch. Nečisté srdce neznáša čistého ducha podobne, ako v špinavej nádobe nemôže byť krištáľovo čistá voda.

Búrka vždy začína maličkými kvapkami dažďa. Až potom sa ukáže vo svojej ničivej sile. Aj satan začína maličkými kvapkami ničivých dávok. Až neskoršie ukazuje svoju ničivú silu, ktorá vie zlomiť i človeka veľkého a mocného ducha.

Nádherné Dávidove žalmy, ktoré nás vedia očariť, rozcitlivieť i povzniesť, svedčia o zbožnom Dávidovom duchu. A predsa i tento duch bol slabý na to, aby premohol v tele satanovo zvádzanie. Najskôr prišla tá prvá nebezpečná kvapka – pohľad na manželku Uriáša Chetejského.  Potom ďalšie veľké hriechy. Z počiatku ani v skale nevidno jamku, kde dopadajú kvapky vody. Pravidelné neustále padanie kvapiek vie rozbiť aj najtvrdšie skaly.

Či nie je tak podobne aj s ľuďmi. Ani sa často nenazdáme a vidíme človeka stvoreného k obrazu Božiemu, rozbitého, zničeného, v nezadržateľnom rozpade. Je krajne nebezpečné stratiť kontrolu nad telom a vyhovieť mu, keď žiada ústupky. Keď Dávid prestal bdieť nad žiadosťami tela, prestal byť človekom. Keď Peter myslel na telo, Pán Ježiš ho nemenuje Skalou, ale satanom: „Choď za mňa, satan,“ (Mt 16,23). Keď Pavol myslí na telo s ľútosťou sa priznáva: „Nečiním totiž dobré, čo chcem, ale robím zlé, čo nechcem.“ (Rím. 7,19). A keď my myslíme na telo, myslíme na hriech a pád, ku ktorému nás doviedlo naše telo, keď sme nad ním prestali bdieť, keď náš duch sa dal uspať.

Dávid, Peter i Pavol sa prebudili a nedovolili, aby ich telo opanovalo. My ich máme nasledovať. V boji proti telu vidieť vždy pred sebou čistotu, nevinnosť a svätosť Pána Ježiša Krista. Ak dakedy aj padneme, znovu povstať, kotiť to divoké zviera a postaviť ho do užitočných služieb, aby bolo dôstojným chrámom ducha. „Či neviete, že ste chrám Boží a Duch Boží prebýva vo vás?“ (1Kor.3,16) pýta sa nás apoštol Pavol. Preto nás prosí v mene Pána Ježiša Krista: „Nezarmucujte Svätého Ducha Božieho, ktorým ste boli spečatení v deň vykúpenia.“ (Ef.4,30)

Nielen telo, i duch môže zarmútiť Božieho Ducha svojim spánkom. Spánok ducha je ešte nebezpečnejší ako spánok tela. Duch ktorý v človeku len drieme, je mŕtvy a nemôže už kontrolovať ani seba ani telo. Pri mŕtvom duchu hynie aj telo. Preto vo väčšine prípadov duchovní mrzáci sú aj telesne chorí, infikovaní nemravnosťou a nečistotou.

Spánok ducha je nebezpečnejší ako sánok tela, preto aj bdenie ducha je potrebnejšie ako bdenie tela. Dobre si všímajme, čo je nášmu duchu ponúkané, lebo niekedy aj v zlatom kalichu môže byť smrteľný jed. Pravdu, svetlo a život nájde náš duch jedine v Duchu Božom. Našou povinnosťou je bdieť nad telom aj nad duchom, aby sme telo i ducha zachovali nepoškvrnenými na deň príchodu Pána Ježiša Krista.

Zaiste ste počuli o svetoznámom diele Goetheho, o Faustovi. Vystupuje v ňom aj Mefistofeles, jeden z diablov, ktorý prišiel na svet, aby zviedol Faustovho ducha a získal ho pre peklo. Keď tento Mefistofeles rozmýšľal o panstve nad človekom a nad svetom, smutne poznamenal o svojej úlohe: Predtým by som to bol previedol sám, dnes potrebujem pomáhačov.

Satan má svojich pomáhačov nie len v neveriacich, ale aj v spánku nášho tela a ducha. Bdejme, aby sme sa nestali satanovými pomáhačmi. Lebo diabol aj nás obchádza ako revúci lev, hľadajúc koho by zožral. Vzoprime sa mu a postavme telo i ducha do služby Bohu, aby sme tak pomáhali budovať Božie kráľovstvo na zemi.

  

 

 

Autor: Jaroslav Balocký - Dátum: 13.08.2008

Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu