MOSR
Ministerstvo obrany Slovenskej republiky
Kutuzovova 8
832 47 Bratislava

www.mosr.sk
tlacove@mod.gov.sk

Aby mŕtvi ožili (Zamyslenie podľa slov zo Zjavenia Jána 3,1-6)


" Anjelovi sardského cirkevného zboru napíš: Toto hovorí Ten, ktorý má sedem Božích duchov a sedem hviezd: znám tvoje skutky, máš meno, že žiješ, a si mŕtvy. Prebuď sa a posilňuj ostatky, ktoré začali odumierať, lebo tvoje skutky nenašiel som dostatočnými pred mojím Bohom! Pripomeň si, čo si prijal a počul, a zachovávaj to, i kajaj sa! Ak nebudeš bdieť, prídem ako zlodej a ani nezvieš, v ktorú hodinu prídem na teba! Máš však niekoľko málo osôb v Sardách, ktoré si nepoškvrnili rúcho, tí budú chodiť so mnou v bielom rúchu, lebo sú hodní toho. Kto zvíťazí, takto bude oblečený do bieleho rúcha a nevymažem jeho meno z knihy života, ale vyznám jeho meno pred svojím Otcom a pred Jeho anjelmi.  AMEN.

Drahí priatelia,
ak by sme dostali úlohu doplniť vetu: K najvzácnejším hodnotám patrí:... , splniť ju by nebolo to až také ťažké. Zrejme by sa v nej  objavilo: zdravie, manželka, manžel, deti, vzdelanie, zamestnanie a iné hodnoty nesmiernej ceny. No je fakt, že tieto hodnoty nie sú dané všetkým. Nie každému bolo dopriate pevné zdravie, nie všetci majú milú manželku, či starostlivého manžela, nie každý sa smie radovať z detí, nie každý má dnes zamestnanie. Tiež možnosť kvalitného vzdelania zostala nejednému človeku nedostupnou. Jestvuje však hodnota vysoko cenná, ktorá je všeobecne dostupná. Je ňou dobré meno. Mať dobré meno – to je vzácna devíza! A naopak: Je zahanbujúce mať zlú povesť. Je však ešte niečo horšie ako zlú povesť. Mať navonok dobré meno a pritom ho nebyť hodný. Mať vizáž zdravého človeka a pritom byť jednou nohou v hrobe. „Znám tvoje skutky, máš meno, že žiješ, a si mŕtvy.“ Tieto Ježišove slová sú jedny z najtvrdších v celej Biblii. Sú strašnou diagnózou. Môžeme ich prirovnať k situácii, v ktorej lekár vraví svojmu pacientovi: „Vyzeráte síce dobre, ale ste nevyliečiteľne chorý.“ Ježiš Kristus, Pán cirkvi, hovorí: „Máš meno, že žiješ, a si mŕtvy.“ Pôvodným adresátom týchto slov bol cirkevný zbor v Sardách. Aby sme rozumeli súvislostiam, načrime trochu do histórie. Sardy boli kedysi  najvýznamnejším mestom Malej Ázie. Mesto bolo postavené v dvoch lokalitách: jeho stará časť na kopci a nová časť v údolí. Na horskom masíve vo výške približne 500 m nad morom sa týčil - sťa nedobytná pevnosť - hrad. Keď v riečnom piesku objavili náleziská zlata, mesto zbohatlo. Platilo to zvlášť za vlády kráľa menom Kroisos, ktorý bol vo svojom čase najbohatším človekom na svete. Kto svoju hodnotu meria podľa veľkosti svojho bohatstva, často sa preceňuje. Kroisos sa odvážil viesť vojnu s perzským panovníkom Kýrom, no bitku prehral a stiahol sa späť do pevnosti. Peržania však objavili  v skalnej stene trhlinu, ich vojaci prenikli do nedostatočne stráženého opevnenia a mesto dobyli. Víťazný Kýros urobil z boháča Kroisa doživotného zajatca. Obyvateľom Sárd zakázal nosiť zbrane, no ponechal im možnosť obchodovania i remeselnej výroby. Tak sa z hrdých mešťanov stali zmäkčilí poddaní. Sardy sa stali  mestom zašlej slávy. So zašlou slávou súvisí aj Ježišova výčitka cirkevnému zboru v Sardách. Máš meno, že žiješ, ale je to len podľa mena. Vaša viera je len ozvenou slov. V 10. nedeľu po Trojici si evanjelická cirkev pripomína zničenie mesta Jeruzalem. Táto nedeľa sa volá tiež "Kajúca nedeľa“, alebo „nedeľa pokánia".
Kajúca nedeľa nám poukazuje na význam pokánia v našom osobnom i cirkevnom živote. Keď sa zamyslíme nad zničením chrámu v Jeruzaleme, vidíme, že história sa opakuje.  Izraelský národ v dobe Starej zmluvy sa nazdával, že  je duchovne v poriadku. Pýšil sa svojou exkluzivitou. No Boh – najlepší lekár, videl dovnútra a poznal pravdu. Pravdu o svojom ľude v čase pred skazou mesta Jeruzalema a pozná aj nás. Čo je mi platné mať navonok dobré meno, keď pred Božou tvárou neobstojím? Obraz, ktorý si o nás vytvorili ľudia, užívanie dobrej povesti, ktorú sme napríklad zdedili po našich predkoch, krása, ktorou sa pýšime a predstierame svoje zdravie, to všetko je len vonkajšie rúcho. No telo môže byť choré, zasiahnuté smrteľnou nemocou.
Cirkev v Sardách nemala problém s falošným učením, ako iné zbory, ale s nedostatkom života. Spomienka  na zničenie chrámu v Jeruzaleme vystríha súčasnú cirkev a vraví nám: Nestačí nostalgicky spomínať na zašlú slávu, na skutky našich otcov a spoliehať sa na dobré meno! Naopak, pretože tých opravdivých skutkov chýba, potrebujeme sa kajať. Nesmieme sa spoliehať na slávnu minulosť, ale sa musíme dať ňou ovplyvniť, zmeniť svoje zmýšľanie o sebe. Potrebujeme sa dať naplniť Božími plánmi, aby sme nezostali v zajatí našich mýlnych myšlienok a túžob. Činiť pokánie znamená nanovo objavovať Boha v našom svete, spoznávať Jeho zámer s nami. To je denná úloha pre každého z nás. Pokánie sa dá opísať rozličnými obrazmi. Podľa jedného z nich je pokánie opravou, korekciou životného smeru. Na lodi alebo v lietadle je navigátor. Podľa cieľa cesty určí smer, ktorý povedie k cieľu. Najprv zistí momentálnu polohu plavidla alebo lietadla, overí správnosť kurzu a potom ho prípadne nanovo ho navedie na správny smer. Navigátor je ustavične v strehu. Ľahšie je vrátiť sa z kratšej cesty, ako musieť navyše prekonávať mnohokilometrové vzdialenosti. Podobne je to aj s duchovným nasmerovaním človeka.
Milý brat  a sestra, drahý priateľ, každý by mal poznať svoj hlavný životný cieľ, lebo bez neho je život blúdením. Múdry človek rozpozná, čo ho k vytúženému cieľu približuje a čo naopak, odďaľuje. Reálne poznať situáciu, v ktorej sa nachádza, či sa momentálne k cieľu blíži, alebo vzďaľuje.  Keď sa vzďaľuje, mal by urobiť okamžitú nápravu. Tieto poznatky a činnosti tvoria pokánie. Pokánie je v určitom zmysle nevyhnutná súčasť života, lebo bez neho sa človek rúti do záhuby. Každodennou korekciou svojho života, predídeme veľkým škodám a sklamaniu. Ak sa nad sebou nemôžeme pre nával práce a starostí zamyslieť, mali by sme tak urobiť aspoň v nedeľu. Kto premárni nedeľu, lebo ju nevyužil na sebaskúmanie a prípadnú opravu svojho životného smeru, zrádza sám seba. Ešte jedno prirovnanie je vhodné na vysvetlenie pokánia: Činiť pokánie znamená rásť. Bez sebareflexie, nech by bol život človeka aj pestrý a zaujímavý, nakoniec stagnuje a zakrpatie. Nové veci, ktoré do života vnášajú niečo zásadne iné, ktoré najvnútornejšiu bytosť človeka dvíhajú vyššie, získava človek cez pokánie. Všetko nové, čo vstupuje do života, je obyčajne sprevádzané bolesťou, podobne i pravé pokánie preciťuje človek cez bolesť. Po nej však prichádza omnoho mocnejší pocit radosti, lebo človek spoznáva, že sa v ňom rodí niečo nové a krásne. Kto hľadá Ježiša Krista, získa silu k duchovnému vzletu. Žijúc v Ňom - vierou sa môžeme vzniesť, s Ním - pre obeť Jeho života - smieme mať odvahu zložiť to, čo nám je na ťarchu a „vyčistiť svoj stôl“. Prebité ruky Pána Ježiša Krista sú pripravené sňať bremeno nášho hriechu. Kristova otvorená náruč je znamením, že nás prijme.
Pritom môžeme zažiť i ďalšiu cennú skúsenosť: Pokánie nás spája. Keď vyznávame svoje viny, keď prijímame dary Pána, Jeho telo a Jeho krv na uistenie o odpustení hriechov – pokánie nám pomáha hľadieť na seba ako na ľudí rovných pred Bohom, ako na bratov a sestry. Boh chce, aby sme boli veriacimi nie iba podľa mena, ale živou cirkvou. Preto počujeme: „Prebuď sa!“ (Zjav 3,2a). – Prebudiť sa k novému životu znamená rásť. Robiť veci zo zvyku, a uspokojiť sa s dosiahnutým, je predpokladom úpadku. Žiť značí aj druhých obživovať, pomáhať im a umožniť aby sa mohli oprieť o nás, aby nie len živorili, ale žili. Ježiš Kristus cez apoštola Jána volá i nás: „Prebuď sa a posilňuj ostatky, ktoré začali odumierať!“
Aby sme duchovne žili, je potrebné vrátiť sa k základom – k Svätému písmu, apoštolskému učeniu, k nezmieriteľnosti s hriechom, k duchovnej bdelosti, skončeniu s pasivitou. V Zjavení Jánovom v 3 kapitole v 3. verši čítame: „Pripomeň si, čo si prijal a počul, a zachovávaj to“ . Nijaký zbor, cirkev, či pastoračná služba nie sú úplne imúnny voči pôsobeniu škodlivých vplyvov, preto máme byť ostražití a proti nim bojovať. Ak to zvládneme, nech je to pre nás nie zdrojom pýchy, ale zodpovednosti za tých, ktorí chcú žiť s Bohom vážne, nie len naoko, ktorí neohrozili svoju spásu pasivitou a duchovnou malátnosťou. Pán Boh vie, kto mu patrí – čie meno zostane v knihe života, kto bude oblečený do bieleho rúcha predstavujúceho očistenie a oddanosť Bohu. Dnes nám znejú tvrdé slová: „Máš meno, že žiješ, a si mŕtvy.“ Pred Bohom však ani mŕtvy neznamená byť odpísaný. v Biblii vyhlásenie za mŕtveho neznačí, že musí nasledovať pohreb. Naopak, je to výzva a vyburcovanie k pokániu, k životu. To, že Pán Boh ešte hovorí, že sa k nám prihovára – hoc aj tvrdo – je našou šancou. Veď, On sľúbil, že „trstinu nalomenú nedolomí a tlejúci knôt neuhasí“ (Iz 43,2). Prijmime preto napomenutie Pánovo. Nech nás vedie k pokániu, ku kresťanskému životu  nielen podľa mena, ale k vzájomnej pomoci a posilňovaniu sa v živote viery, lásky a nádeje. Amen.
Autor: Viktor Sabo - Dátum: 04.07.2013